Filip Müller: Sonderbehandlung neboli Zvláštní zacházení. Tři roky v osvětimských krematoriích a plynových komorách. Rybka Publishers, Praha 2018
Slovo hrôza je nedostatočné a zhovievavé na to, aby vyjadrilo zážitky Filipa Müllera, rodáka zo Serede. Bol tri roky očitým svedkom vraždenia v osvienčimských krematóriách a plynových komorách. To sa slovami úplne opísať nedá.
A ak je možné sa skutočnosti priblížiť, Müllerovi sa to podarilo vo výnimočnej knihe Sonderbehandlung neboli Zvláštní zacházení.
Filip Müller, narodený 3. januára 1922, bol v polovici apríla 1942 s prvým transportom židovských mužov zo Slovenska deportovaný do koncentračného tábora Osvienčim. V jeho transporte bola tisícka ľudí, koniec vojny prežilo desať z nich.
Niekoľko týždňov po príchode do Osvienčimu bol preložený za trest do obávaného komanda pracujúceho v krematóriu. Oslobodenia na konci vojny sa dožil ťažko chorý.
V roku 1979 podal ako jeden z mála preživších väzňov zo Sonderkommanda správu o masovom vyhladzovaní v plynových komorách a v krematóriách Osvienčim-Brezinka.
Svedok zabíjania
„Veliteľ komanda nariadil zapnúť ventilátory, ktoré mali odviesť plyn. Bežali niekoľko minút a potom boli dvere plynovej komory otvorené... Horná vrstva mŕtvych, ktorí sa opierali o dvere, vypadla von ako náklad preplneného nákladného auta, keď sa otvorí korba. To boli tí najsilnejší, ktorým sa v smrteľnom strachu podarilo pretlačiť sa k dverám a tam sa vyškrabať na najvyššie miesta, pretože, ak by vôbec takáto možnosť bola, jedine tak by sa mohli dostať von... Po otvorení plynovej komory prišiel najprv rozkaz odtiahnuť telá, ktoré vypadli von, a potom tie za dverami, aby sa uvoľnil vchod. Mŕtvym bola pritom uviazaná slučka okolo jedného zápästia a potom boli odvlečení do výťahu a dopravení hore do krematória,“ opisuje Müller vyvraždenie jednej skupiny väzňov.
