Americká historička MARCI SHOROVÁ hovorí o roku 2016 ako o zásadnom medzníku. Po prezidentských voľbách, v ktorých zvíťazil Donald Trump, od základov zmenila povinnú literatúru pre svojich študentov na Yale. Musíme na to ísť od základov, preto čítame texty Hannah Arendtovej o totalitarizme, hovorí.
Svojim študentom odporúča, aby sa nezameriavali na akademickú kariéru, ale aby radšej išli učiť na stredné školy alebo robiť žurnalistiku, pretože práve to je práca v prvej línii.
Prišla do Bratislavy prednášať študentom na BISLA 20. februára, presne päť rokov po krvavých udalostiach na kyjevskom majdane. O ukrajinskej revolúcii je jej ostatná kniha.
Čo sme sa naučili z toho, čo sa za posledných päť rokov udialo na Ukrajine? Môže sa stať, že budeme aj my v budúcnosti čeliť niečomu podobnému?
„Nikto nevie odpovedať na vašu druhú otázku. Historici vám nikdy nepovedia čo sa stane, nanajvýš môžeme hovoriť o tom, čo sa už stalo, a aj vtedy nemôžeme celkom jasne povedať prečo, lebo skrátka nevieme urobiť kontrolnú štúdiu.
Historici nám ale môžu pomôcť pochopiť, čo je možné. Všeobecné pravidlo znie, že všetko je možné... Väčšina ľudí nechápe, že veci, ktoré sa nám dnes zdajú úplne nepredstaviteľné, už o pár mesiacov môžu byť naším normálnym životom. V dejinách sú momenty, keď sa pomerne ustálený stav veľmi rapídne zmení – k lepšiemu alebo k horšiemu.
Zabíjal Berkut? Prípad Majdan stále neuzavreli Čítajte Jednou z vecí, ktoré nás majdan naučil, je podľa mňa to, čo Hannah Arendtová nazýva „strateným pokladom revolúcie“, a že je to možné aj v našom postmodernom svete. Aj keď takáto revolučná solidarita, veľkorysosť, transcendentno príde veľmi zriedka, nepredvídateľne a trvá len chvíľku.
To, že vôbec príde, nám pripomína, že to je možné, že ako ľudia v sebe máme túto silu.“
Zjednodušený pohľad na konflikt na Ukrajine ho dnes popisuje ako boj medzi prozápadnými a proruskými silami. Bola Ukrajina pred majdanom rozdelená pozdĺž etnických línií?
Americká historička Marci Shorová prednáša na Yalovej univerzite. Venuje sa histórii strednej Európy, jej ostatná kniha je o udalostiach na majdane "The Ukrainian Night: An Intimate History of Revolution". (zdroj: ARCHÍV M.S.)„V prvom rade, prozápadný (alebo skôr naklonený vstupu do EÚ) a proruský, nie sú etnické kategórie, ale skôr politické preferencie. Myslím, že sa skôr pýtate, či toto politické rozdelenie kopíruje etnické rozdelenie. Ja som k tomuto nerobila systematickú štúdiu, ale myslím si, že odpoveď je nie.
Vojna v Donbase podľa mňa nie je etnickým konfliktom, alebo jazykovým, ak už ide o to. Ukrajina je dvojjazyčná krajina, žije tam aj kopec ľudí s ruským materinským jazykom, ktorí stoja na ukrajinskej strane tejto vojny, vrátane ukrajinských literátov, ktorí píšu po rusky ako Boris Chersonskij, Andrej Kurkov, Vladimir Rafejenko a Olena Stiazhkina.
Pojmy ako dočasnosť, vzťah k minulosti a obavy o budúcnosť hrajú oveľa významnejšiu rolu. Ak máme zovšeobecňovať, potom jednoznačne treba povedať, že generácia hrá oveľa dôležitejšiu úlohu než etnická príslušnosť.
Nie náhodou euromajdan v novembri 2013 spustili študenti. Pre tých, ktorí vtedy mali osemnásť alebo dvadsaťdva, boli dôsledky toho, či sa im Európa otvorí, obrovské. Budú sa môcť zúčastňovať výmenných programov ako Erazmus?
Budú môcť cestovať do zahraničia a študovať angličtinu, nemčinu alebo francúzštinu? Naučia sa cudzie jazyky tak dobre, aby mohli získať lepšie platené miesto alebo kariéru v zahraničí? Budú mať prístup k stážam v EÚ? Budú môcť cestovať na konferencie v Európe bez toho, aby museli vystáť dlhé rady a ponižovať sa v žiadostiach o víza? Mladým vtedy išlo o všetko.“
Podobne ako v Československu v roku 1989.
