V politike existuje nepísané pravidlo, že vo vláde existujú takzvané silové, takpovediac premiérske posty. Premiérske, lebo ich agenda je taká zásadná, že jej nastavenie sa nemôže významnejšie odchyľovať od politickej línie predsedu vlády: ide o financie, zahraničie a obranu.
To neznamená, že niektorý z týchto rezortov nemôže dostať iná ako premiérska strana, ale jej zástupca sa musí vo všetkom podstatnom zhodovať s postojmi premiéra, ktorý inak nemôže normálne vykonávať funkciu. Prípadný rozkol nie je nič iné ako vyjadrenie nedôvery premiérovi.
Dobre to bolo vidno v prvej vláde Mikuláša Dzurindu za účasti SDĽ. Brigita Schmögnerová sa ako ministerka financií musela zmieriť s premiérskymi reformami a škrtmi, Pavol Kanis zasa mohol byť ministrom obrany len preto, že nespochybňoval vektor do NATO, hoci SDĽ ako strana bola v tejto veci, hm, rezervovaná.
