Bude to referendum o Robertovi Ficovi. Ale nielen o ňom.
Aj o politickom diaľkovom ovládači Mariána Kočnera, ktorý mu dala do rúk vládna garnitúra poslednej dekády.
O prokurátoroch a vyšetrovateľoch, ktorí poslušne opakovali: zákon nebol porušený. A to aj vtedy, keď v zákonoch otvárali diery a spravodlivosť krvácala.
Bude to referendum aj o tých, ktorí vo svojich pozíciách už niekoľkokrát zlyhali, ale čakajú na svoju druhú šancu, lebo vedia, že strana Smer sa o nich postará.
Bude to referendum o tom, či inšpiráciou pre vládychtivých bude autokrat Viktor Orbán, alebo mladí ľudia, ktorí vo veľkej časti Slovenska prebudili nádej na zmenu.
Chceme, aby nás v zahraničí zastupoval Mečiarov minister, ktorého predstava štátnického prejavu je slabomyseľnou paródiou plnokrvného diktátora? Problém je, že to nebolo myslené ako paródia. Štefan Harabin bol sám sebou.
Chceme, aby nás prezident zabával vtipmi, ktoré by sme pred svojimi deťmi nezopakovali, alebo hľadáme človeka, na ktorého sa tie deti budú chcieť podobať?
Budeme rozhodovať o tom, či sme krajina demokratických inštitúcií a slobodnej tlače, alebo kolónia, kde verejný diškurz nastavujú konšpiračné médiá. Chceme prezidenta, ktorý liehovary hoaxov priamo živí a s nezávislými a kritickými médiami sa nebaví?
Zvolíme si niekoho, kto sa nezmestí do slovenského kroja, ktorý mu vnútili Ficovi vizážisti na estrádach trápnosti, ale nemá dosť odvahy odísť z tejto oslavy? A povedať, že Európa, ktorú zastupuje, Ficove deformácie demokracie neunesie?
Vieme, aké to je, mať prezidenta, ktorý je takmer členom Smeru. Aj tí, čo ho nechceli, v podstate boli radi, ak sedel radšej v paláci, lebo vtedy necestoval do zahraničia. Ale zároveň už vieme, aké to je, keď sa nečervenáme, keď prezident v zahraničí prehovorí.
Nemusí to byť voľba menšieho zla.
