Napriek kyseline, ktorú striekali na Zuzanu Čaputovú konšpiračné weby a pajáci z výplatnej pásky Smeru, vyhrala prvé kolo prezidentských volieb. Lebo predstavuje zmenu, po ktorej slušná časť krajiny prahne.
Presvedčila ľudí, že na križovatke po roku vraždy si vyberá cestu slušnosti, práva a pravdy. Že môže byť protiváhou tých, čo konšpirujú, podvádzajú a rozkladajú právny štát.
Presvedčila, že bude schopná držať mafiánske praktiky ďaleko od paláca.
Čaputovej víťazstvo nebola voľba menšieho zla. Krajina si ju sebavedome vybrala. Tí čo hodili jej meno do volebnej urny, tak pravdepodobne nerobili s trpkou príchuťou kompromisu alebo viny.
Nemusela podvodne kriviť nos oponentov na fotke, ani ich natrieť špinou na nepoznanie.
Aj keď sa Maroš Šefčovič dostal do druhého kola, favoritom volieb bol len veľmi krátko. A to ešte pred tým, než svoje európske témy ostrihal ako dlhé nechty a obliekol sa do Jánošíkovského kroja. Aby bol polopatisticky slovenský.
Necítil sa v tejto role komfortne, ale nepovedal scenáru, ktorý mu písal sám Robert Fico, nie.
A to sa nezmení ani v druhom kole. Aj keď je dobrou správou, že Šefčovič a nie Štefan Harabin alebo Marian Kotleba bude Čaputovej súper. Že krajina povedala fašistovi nie. A aj tomu, čo sa bez hanby prihovára Kotlebovmu voličovi.
Na druhej strane dvojciferné číslo pre nahnedlú a hajlujúcu časť politiky je vážny dôvod na zamyslenie: čo sa liahne v hniezdach slovenskej frustrácie?
Je zrejmé, že konšpirátori, zúfalci, klamári a tí, ktorí sa prisali na vládu Smeru, zamoria kampaň pred druhým kolom, aby oslovili v niektorých voličoch ich najnižšie pudy.
Ale túžba po slušnej politike sa s najväčšou pravdepodobnosťou aj cez tento nános prederie.
