Pri Šefčovičovi už Čaputová nemusí rozprávať v hrubých líniách dobra a zla (to bol správny meter na Harabina). Čo však neznamená, že opustíme svet symbolov, ktorý kandidáti naplno rozohrávajú v kampani.
Hľa, Šefčovič rozpráva čitateľom Dobšinského prostonárodných povestí o striebornom dlhu a zlatom reštarte. Dvoch programoch pre starých i mladých.
Ako prezident by tieto programy – ktoré sú bezpochyby predĺžením sociálnej politiky Smeru – len opatril peknými slovami a gestami, reálne by sa diali v straníckej dielni. Drahé kovy – striebro a zlato – im však dávajú prezidentský lesk. Pretože najviac, čo v tejto oblasti prezident môže urobiť, je, že prejaví pozornosť a uznanie.
Avšak nemalá časť politiky sa deje práve v tejto symbolickej rovine – to je poznámka pre tých, ktorí nerozumejú, prečo sa Šefčovič vláčil po kulturákoch, fotil so šičkami a rezňovým videom oslávil najobyčajnejšiu slovenskú idylu.
