Netreba veľa zlomyseľnosti, aby sme očakávanej strane Andreja Kisku veštili neúspech.
Pred voličmi sa nikdy neprezentoval ako kovaný politik s ideologicky vyhranenými názormi.
Nezískal si povesť zručného rečníka (lebo ním nie je), zato mu politický konkurenti na čele s Robertom Ficom nasadzujú psiu hlavu v zahraničí nerešpektovaného politického amatéra a ešte k tomu aj daňového podvodníka.
Kiskova klesajúca dôvera svedčí o tom, že Fico v tomto úsilí nebol úplne neúspešný.
Na druhej strane Kiska má stále solídnu dôveru veľkej časti obyvateľstva, ktorá pri mnohých hraničí až so zbožňovaním či mesianizmom.
Také zázemie dnes medzi svojimi nemá prakticky ani jeden opozičný politik, azda s výnimkou Mariana Kotlebu, prípadne Borisa Kollára.
Výsledkom je, že Kiska v závislosti od ďalšej personálnej výbavy, okolností a šťastia môže uhrať čokoľvek medzi piatimi a dvadsiatimi piatimi percentami. Tu sa jednoducho nedá pomýliť.
