Obľúbila si Bratislavu a začítala sa do Janka Jesenského. Scenáristka oscarového filmu Saulov syn rozpráva o tom, ako prišla na chuť slovenskej literatúre.
Tvrdí, že veľká časť histórie tohto regiónu je o vysťahovalectve, preto je prisťahovalectvo teraz takou ťažkou témou. CLARA ROYER.
Ako sa Francúzka naučí po maďarsky a potom začne čítať slovenskú literatúru?
"Ako dvadsaťročná som sa rozhodla študovať jazyk, ktorý sa v našej rodine stratil. Moja rodina boli maďarskí Židia, ktorí pred pár generáciami prišli do Francúzska. A tak som si povedala, že sa naučím po maďarsky.
Študovala som literatúru a históriu, nikdy som si medzi tými dvomi oblasťami nevedela vybrať. Zamerala som sa na židovských autorov medzivojnového obdobia. Nemalo však zmysel obmedziť sa na územie tzv. trianonského Maďarska, pretože mnohí pochádzali z území mimo neho, napríklad z dnešného Slovenska. Taký Gejza Vámoš písal po slovensky."
Kto je Clara Royerová
- Francúzska historička, literárna vedkyňa a spisovateľka pôsobí na Sorbonne.
- Napísala román Csillag inšpirovaný vzťahom k babičke, vedeckú prácu o slovenskej identite Rozbité zrkadlá a scenár k filmu Saulov syn, ktorý v roku 2015 získal Oscara v kategórii cudzojazyčný film.
- Stretli sme sa na parížskom knižnom veľtrhu, kde Bratislava hosťovala ako pozvané mesto.
Vybrali ste sa teda do Bratislavy?
"Školiteľ mi v roku 2005 navrhol, aby som sa o Vámoša zaujímala priamo na Slovensku. Nevedela som vtedy veľa o slovenskej literatúre, poznala som Tatarku a Vilikovského, pretože ich texty boli preložené do francúzštiny. Vámoš bol pre mňa žiarivou hviezdou, je veľmi zaujímavý aj tým, že v jeho slovenčine občas cítiť maďarskú vetnú stavbu, čo mi tiež pomáhalo rozumieť jeho textom.
Dojímala ma jeho Odlomená haluz. V tom čase mnohí vzdelanci používali rasistické videnie sveta, celá generácia v tomto regióne mala paniku z miešania rás. A on ako doktor hovoril, že najlepší spôsob, ako posilniť národ, je brať sa medzi sebou naprieč skupinami. História mu dala príučku a on musel v 1939. odísť a viac sa nevrátil. Jeho otec bol deportovaný do Osvienčimu a on sám po rokoch života v Číne zomrel v Brazílii."
Ako sa vám študovalo na Slovensku?
"Sedávala som v martinských literárnych archívoch, no tam zatvárali o tretej poobede. Vtedy sa ešte dalo fajčiť v kaviarňach, takže som trávila zvyšný čas v kaviarni pri divadle a čítala som Vámošovu korešpondenciu. Dopisoval si s Hanou Gregorovou, blízky mu bol Vlado Clementis. Pamätám si na článok, kde ho ktosi obviňoval, že píše v zbastardenej slovenčine, no literárne kruhy sa postavili na jeho stranu.
Vámošov príbeh bol pre mňa dverami do slovenskej literatúry. Mojím najobľúbenejším autorom však zostáva Janko Jesenský. Je to génius, je nesmierne moderný..."
Ako to myslíte?
"Pozrite, napríklad jeho poviedka Na bále. Mladý hrdina tam ide so svojím bratom a tancuje s úžasnou zamaskovanou dámou, ktorá v ňom prebúdza city. No ukáže sa, že je to jeho vlastná matka. Je to extrémne moderný príbeh o sexualite zo zbierky Pani Rafiková."
Aká bola pre vás Bratislava pred takmer pätnástimi rokmi?
"Bratislava sa veľmi zmenila, odkedy som tam bola. Časť života som strávila v kaviarni Next Apache. Stretávali sa tam najmä po anglicky hovoriaci cudzinci, mňa tam priviedol Nemec žijúci na Slovensku. Spoznala som tu mnoho ľudí, ktorí sú mi dodnes blízki.
Maliarka Juliana Mrvová mi pomáhala s prekladmi Vámoša. Laco Teren mi pomohol dostať sa do nemocnice, keď som mala obličkový záchvat. Sestričky ho milovali, je to skutočný džentlmen a, samozrejme, vynikajúci maliar. Vtedy mal aj on ešte štúdio pri Zlatých pieskoch. Kúpali sme sa tam, dodnes si pamätám, akú hrôzu mi naháňali labute. Bála som sa, že ma poštípu.
Boli to magické časy, v rokoch 2005 a 2006 som tu bývala, ale vracala som sa aj vtedy, keď som už bola v Budapešti a potom v Prahe. Stále tu mám obľúbené miesta, aj keď sa Bratislava dramaticky mení. Naozaj doma sa cítim vo vlaku Intercity. Na linke, ktorá sa volala Jaroslav Hašek."
Vydali ste knihu o formovaní národnej identity Slovákov. Tvrdíte, že je vecou mnohých vyjednávaní a šťastných náhod, nie je nejako pevne daná. Ako tomu máme rozumieť?
"Chceli sme sa zbaviť prístupu nacionalistov, preto sme sa zamerali radšej na teritórium. Na územie, ktoré slovenskí patrioti v Memorande nazývali vlasťou."
