Leto 2016 sa pre pozorovateľov britskej politiky mohlo zdať ako obdobie, keď sa konečne do centra moci dostávajú ženy. Samozrejme, Británia mala aj vtedy za sebou svoju prvú premiérku, no po konci Margaret Tchatcherovej si moc do rúk znovu zobrali muži.
Či už sa menili lídri u labouristov, alebo konzervatívcov, vždy boli v hre len muži. Až prišlo referendum o brexite a hlasní tribúni oboch strán – David Cameron, Boris Johnson či Nigel Farage – sa stiahli do úzadia a vo finále súboja o čelo Konzervatívnej strany aj novej vlády skončili Theresa Mayová a Andrea Leadsomová.
Nehovoriac o tom, že v tom istom čase sa odohrával aj boj o čelo labouristov, kde si však Jeremy Corbyn obhájil svoj post pred Angelou Eaglovou.
Po dva a pol roku sa ukazuje, že nemuselo ísť o snahu odovzdať moc ženám, ktoré dovtedy neboli tak početne zastúpené, ale len o to, že politici vedeli, že Britániu čakajú zdĺhavé rokovania, ktoré rozhádajú krajinu, a preto nemá zmysel si nimi kaziť kariéru.
Hoďte to na ženu
Veď aj Thatcherová prebrala Britániu v čase krízy, potom sa jej politickým dedičstvom stali obrovské škrty sociálnych programov a celonárodné protesty. A keď sa už najväčšie problémy vyriešili, mohli vyrásť nové hviezdy britskej politiky na oboch stranách spektra – Tony Blair a David Cameron.
Neplatí to len o Británii. Iveta Radičová sa dostala na čelo slovenskej vlády v krízových rokoch, Angela Merkelová prebrala nemeckých kresťanských demokratov, keď stranu pochovávala korupčná kauza „večného“ predsedu Helmuta Kohla.
Hovorí sa tomu sklenený útes, na rozdiel od skleneného stropu, ktorý vraj musia ženy prekonať, aby sa dostali na najvrchnejšie priečky politiky. Sklenený útes znamená, že situácia je už natoľko zúfalá, že akcionári alebo členovia strany sú ochotní skúsiť aj neortodoxné riešenia, ktoré by im bežne nenapadli. Napríklad nominovať na čelo ženu.
