Predčasné voľby sú evergreenom každej koaličnej krízy, rovnako ako snaha dovládnuť je za normálnych okolností cieľom každého kabinetu. Lenže situácia vlády nie je od minulého februáru normálna.
Amerických sto miliónov na letiská je navyše tou najslabšou (teda najneuveriteľnejšou) rozbuškou, ktorú volebné obdobie ponúklo.
Už pred rokom sme hovorili, že situácia po vražde je taká vážna, že najsprávnejším riešením je rozdať karty nanovo. A za ten rok sa popri Smere (Ficovi) a SNS (Dankovi) až tak veľa nezlepšilo.
Pripusťme, že mnohé faktory dnes už aj vládnym stranám hovoria, že lepšie je to odpískať skôr. Veria, že predídu škodám, ktoré im môže ďalšie spoločné vládnutie napáchať.
Podobný motív, prečo vlastne skoršie voľby podporiť, by mala mať aj verejnosť, s tým rozdielom, že ona hrá o krajinu, a nielen o preferencie.
Parlamentné voľby, či už o rok, alebo predčasné, budú definitívnym potvrdením toho, kam sa chce krajina uberať. Či naozaj platí volanie po zmene, ktorú naznačil výber starostov a ukazuje (zatiaľ!) aj výber prezidenta, alebo Smer s nejakými partnermi uhrá ešte jednu šancu.
Všetko nasvedčuje pokračovaniu trendu zmeny, ale pri výskaní o konci kabinetu treba mať na pamäti, že zmena oslovuje aj voliča, ktorému neprekáža príklon k Rusku alebo k Orbánovi a ich spôsobu vládnutia.
A s 25 percentami pre Smer a SNS, a s 25 percentami pre variácie Kotlebu a Harabina je budúca parlamentná matematika veľmi tristná. A na jej výsledok sa Fico aj Danko spoliehajú.
