Tieto voľby nie sú súťažou o najlepší píár ani o najväčšiu špinavosť, čo gaunerská úderka na protikandidáta vyhrabe. Maroš Šefčovič začal tušiť príliš neskoro to, čo Zuzana Čaputová už niekoľko mesiacov vie.
Tentoraz prezlečenia nefungujú: slovenský kroj praská, sutana bledne a diplomatické kravaty akosi škrtia.
Veľká časť krajiny hľadá niekoho, kto veci vysvetľuje pokojne a s pokorou a nadovšetko: počúva. Zároveň nemení svoje odpovede na otázky, ktoré tu visia roky vo vzduchu, podľa nálady obecenstva.
V sobotu nehráme o farebné guľôčky na mape. Vyberáme si novú generáciu politikov, ktorá sa pustí do práce pre verejnosť s pokorou. Nepotrebujeme už ďalšieho takmer člena strany, ďalšieho mocného do oligarchickej zbierky.
Čo teda potrebujeme?
Potrebujeme autentickú autoritu, ktorá dokáže odlíšiť morálku od jej absencie, hlas svedomia od hlasu marketérov a v konečnom dôsledku dobro od zla. Nadovšetko. Autoritu, ktorá sa nemodlí na povel a zopakuje aj nepríjemnú pravdu, ak je odpoveďou na otázku. Autoritu, ktorá chápe, že ju čaká nesmierne veľa práce bez skúšobnej lehoty: budovanie slušnej politiky.
Robert Fico so všetkým, čím je a čím by sa ešte mohol stať, dal krajine svoje volebné odporúčanie. Svojím plánovaným únikom na Ústavný súd, absurdnými útokmi na novinárov, s varovnými abstinenčnými príznakmi zo straty moci.
Vlastnoručne si vyberal kandidáta a nasadil mu obojok Smeru.
Vyslovil ambíciu, že chce ďalšie desaťročie usmerňovať krajinu. A hľadá svoju predĺženú ruku, ktorá siaha až do prezidentského paláca.
Ktorý z kandidátov je schopný mu povedať rázne nie? Lebo my už vieme, že stojíme na križovatke: chceme byť slobodnou a skutočne demokratickou krajinou alebo štátom, ktorý funguje podľa pravidiel mafie?
