To, čo sme minulý rok počas protestov počuli, nebol hlas živočíšnej masy, ktorá do seba vpíja nenávisť a hlúpne na povel. Ten hlas bol jasný: chceme slušnú krajinu, v ktorej nevládne vyvolená vrstva štýlom mafie.
Hovoríme to aj dnes.
Chceme krajinu, v ktorej sa hlasy nežmýkajú z ľudí apelovaním na ich najnižšie pudy. Rozsievaním strachu, podplácaním omrvinkami, ktoré nikdy neochutnajú. Pásovou výrobou nepriateľov odkukaných od suseda autokrata. A pre takú krajinu si volíme prezidenta. Nie proti spoluobčanom, z akejsi pomstychtivosti, že my im ukážeme.
Chceme prezidenta, ktorý dáva odpovede aj na citlivé otázky, podľa skutočného stavu vecí, a nie podľa prieskumov a píár príručiek. Lebo tých ťažkých otázok bude veľa.
Nechceme politické medúzy, ktoré vtečú do akejkoľvek formy podľa predpokladanej nálady nerozhodného voliča.
Krajina potrebuje autoritu, ktorá s ostrosťou skalpela oddeľuje pravdu od klamstva, hodnoty od politického gýča a hrdosť od niektorými politikmi živeného pocitu menejcennosti.
Chceme dať svoj hlas autorite, ktorá sa nespolčuje s fašistami pre politické prežitie. A ani pre nič iné. Niekomu, kto chápe, že osud krajiny nemôže byť predmetom vydierania či obchodovania. Nemôže visieť na egu politika.
Nebúchame do stola, nekričíme a nevyhrážame sa. Ani dnes a ani zajtra. Chceme byť pokojná, dôstojná sila, ktorá má budúcnosť. Nie v zahraničí, ale doma. Preto pôjdeme voliť.
Lebo je to v našich rukách. Najmä v sobotu. Lebo nie sme bezmocní a zmanipulovaní.
