Autor je nezávislý poslanec NR SR a bývalý minister kultúry
Ono sa to poddá.
Vybavila sa mi spomienka spred rokov, keď Marian Kotleba nastúpil do parlamentu. Redaktorka niektorej z televízií sa ho opýtala, či mu neprekáža, že poslanci z iných strán s ním nekomunikujú. A on jej na to s úsmevom odpovedal: „Ono sa to poddá, pani redaktorka.“
Toto slovné spojenie mi utkvelo v pamäti ako hláška z filmu. Dnes musím uznať, že Kotleba sa nemýlil. Poddáva sa to. A nemám na mysli formálnu poslaneckú komunikáciu na úrovni pozdravu dobrý deň alebo nevyhnutného rokovania vo výboroch či v pléne parlamentu.
Poddáva sa to v dohadovaní spoločného postupu, v politických vyjednávaniach (zatiaľ tajných), čiže v tichej politickej akceptácii, ktorá už nemá ďaleko od toho, aby sme ju mohli nazvať spoluprácou.
Nikdy neznamená nikdy
Je čoraz jasnejšie, že spolupracovať so stranou, ktorú zdržanlivejší označujú za krajne pravicovú, ale väčšina ju považuje za extrémistickú, prestáva byť tabu.
Smer síce nikdy neprijal uznesenie takého druhu ako jeho partnerská ČSSD vo vzťahu k českým komunistom, no Ficove niekdajšie priame slová o „pohrobkoch fašizmu v zelených tričkách, ktorí šíria ideológiu, v ktorej mene bolo na Slovensku vyvraždených mnoho dedín“, sme mohli považovať za vytýčenie neprekročiteľnej bariéry na to, aby sme ani len nepomysleli na spoluprácu s ĽSNS.
Ale ono sa to poddá, pani redaktorka.
