Autorka je redaktorkou českého Deníka N
„Tu, tu to prirobíte, pekne to prilepíte, to sú ozajstné parôžky! Musia dobre držať, nemôžem to urobiť halabala.“
Viktor Viktorovič sa mazná s od laku oslnivo lesklým kusom dreva. Je to jeleň alebo skôr srnec. A uprostred ladnej šije ciferník.
„Nejdú, ale pôjdu, keď do nich dám baterky,“ sľubuje. „Nekúpite? Nezmestia sa vám do lietadla? Dal by som vám tie parôžky zvlášť, doma by ste si to prilepili.“
Viktor Viktorovič stojí na Trichsvjatyteľskej ulici každý deň. Kým predá hlavu srnca, zajaca alebo sovu, tváriacu sa ako kukučkové hodiny, ubehnú aj týždne. Cudzinci sa často zastavujú a so zhovievavým úsmevom si fotia jeho diela.
Rojko verzus obchodník
Potom prejdú k susedovi Jurijovi Hennadijevičovi. Ten je z Ternopoľa. Ľudia mu nosia, čo nájdu doma, on sa to potom snaží predať ako napríklad športovcov z medi. Kedysi krášlili sovietske veľvyslanectvo v Bulharsku.
Jurij Hennadijevič je kšeftár a sukničkár. Viktor Viktorovič je zadumaný rojko. Má šesťdesiatpäť a žije v malej dedine na západnej Ukrajine. Jeho žena už pätnásť rokov zle chodí.
“Američania chcú Ukrajinu, aby zničili Rusko, a my obyčajní ľudia sedíme a čakáme, až nám na hlavu spadne granát.
„
„Má invalidný dôchodok. Tisíc štyristo šesťdesiatdva hrivien. Ja mám normálny dôchodok. Robil som vo fabrike nábytok. Do celého Sovietskeho zväzu sme ho vyvážali. Potom sa zväz rozpadol, závod zavreli, chvíľu som vozil pašované cigarety pre mafiánov. Ale bál som sa.“
Pred zotmením starostlivo balí zvieratá do handier, potom do igelitov a nakoniec do veľkej tašky. Celý bývalý ZSSR vozí veci na trhy v rovnakých taškách. Milióny ľudí, kedysi zovretých pevným putom komunizmu, spájajú čínske tašky na zips.
