Autor je analytikom think-tanku STRATPOL - Inštitút strategických politík.
Jedna z vedľajších debát prezidentských volieb bola vedená na témy antisystémový kandidát, antisystémová strana či antisystémový volič. Výsledky prvého kola volieb prezidenta či účasť v kole druhom naznačujú, že táto časť (anti)politického spektra kvantitatívne rastie.
Pozrime sa bližšie, čo tento všeobecný a široký pojem pokrýva doma na Slovensku i v zahraničí.
Keďže sa antisystém vymedzuje voči systému, je dobré začať rozložením systému na menšie činitele. Označenie systém nie je ako synonymum pre slovo establišment, hoci by sa tak mohlo zdať.
Establišment sú tradičné politické strany, s nimi spojené médiá, ich predstavitelia a orgány štátnej moci. Taktiež sú to ekonomické elity.
Establišment je národnou záležitosťou, je viazaný na konkrétny štát. V slovenskom prípade nemožno dnes pomenovať lepší príklad než stranu Smer.
Systém ide za štátnu úroveň a rozširuje rodinu o mimovládne organizácie, nadnárodné inštitúcie a korporácie. Táto nesvätá aliancia je antisystémom zarámovaná ako globálna a globalistická, radikálne liberálna (niekedy aj neomarxistická či fašistická, podľa ideologických východísk kritizujúceho) entita, ktorá je stelesnením všetkého, čo a prečo je v našej spoločnosti zle.
Antisystémom teda môže byť čokoľvek, čo akokoľvek odmieta globalizáciu, kapitalizmus a liberalizmus, súhrnne či v kombináciách.
Komunita v Zaježovej aj obyčajní fašisti
Aby sme dokázali preniknúť pod povrch tohto maximálne rôznorodého fenoménu, je dobré oddeliť dve dôležité roviny. V prvej sa treba pozrieť, kam antisystém smeruje, čo sa snaží dosiahnuť, a teda či je v praxi apolitický, či politický.
Druhou rovinou je miera štruktúrovanosti vnútorného postoja antisystémového nastavenia, ktoré osciluje medzi jednoduchými sloganmi „Preč z EÚ“ a „všetkých platí Soroš“ po sofistikovanú argumentáciu postavenú na filozofických stanoviskách.
