„Dali preč všivavé sedačky a svokrine jazyky, urobili jednoduchú miestnosť zo sadrokartónu a dreva v japonskom štýle,“ hovorí Ján Kohút. Tak vzniklo zenové centrum v Mlynskej doline.
Študenti, ktorí prídu na univerzitu do Bratislavy, to tu poznajú ako „manželáky“. Manželské ubytovne sú súčasťou študentského internátneho mestečka na konci autobusovej linky číslo 39, jednu zastávku za výškovou budovou Slovenskej televízie.

Tu sa dalo pred pár rokmi stretnúť Zuzanu Čaputovú v teplákovej súprave. Sediacu so skríženými nohami a pohľadom do steny. Možno so šálom okolo pliec, aby si telo počas trištvrte hodiny nehybnosti zachovalo teplo.
Kto sledoval diskusie prezidentských kandidátov, určite si všimol, že Zuzana Čaputová opakovane zdôraznila, aká dôležitá je pre ňu spiritualita.
Nepovedala "chodím do kostola", "v nedeľu idem na omšu", "na sviatky navštevujem služby božie", "som pokrstená", "mám birmovku" - výrazy, ktorými opýtaní zvyknú signalizovať, či sú z veriacej rodiny a či sa praktizovaniu viery venujú, prípadne k akému vierovyznaniu sa hlásia.
Použila slovo spiritualita, ktoré napovedalo, že nebude "bezhodnotová ultraliberálka", ako sa jej to snažili prišiť oponenti promujúci v druhom kole Maroša Šefčoviča. Ale tiež bolo z jej výberu slov jasné, že sa nehlási ku katolicizmu či luteránom, že nie je ani židovka či pravoslávna.
Keď sa vo verejnom priestore objavila informácia, že Čaputová praktizuje zenbudhizmus, nezapierala to. No zostala pri všeobecnom pojme spiritualita. Spýtali sme sa jej známych, čo tým má na mysli.
Teplákový zen
Na Mlynoch sa s ňou stretol aj Ján Kohút, ktorý dnes pracuje ako psychiater vo Švajčiarsku. Pamätá si, ako vzniklo tamojšie zenové centrum, kde sa „sedelo“ štyrikrát do týždňa a mesačne sa usporadúvala víkendovka.