Je v poriadku, ak sa politici „hrajú“ so sadzbami daní a majú, okrem iných, vôľu a silu zefektívniť fungovanie štátu. Dane štát potrebuje, aby financoval školstvo, zdravotníctvo a veľa ďalších vecí vo verejnom záujme. Zvyčajne je to tak, že politika má viac ambícií ako peňazí.
Sadzby daní nie sú vycmúľané z prsta, aj keď to tak často vyzerá. Sú výsledkom pomerne jednoduchého aritmetického cvičenia. Minister financií vie, koľko má, lepšie povedané, musí minúť na políciu, armádu, cesty a majáky, pripočíta nezmysly ako vlaky zadarmo či bezplatné obedy v školských družinách.
Technokraticky vzaté sú politicky podmienené výdavky štátu iba polenami pod nohami logiky. Z ekonómie sa tak stáva politická ekonómia v tej najvulgárnejšej a najhlúpejšej predstaviteľnej podobe.