Lavírovanie okolo súdneho zrušenia ĽSNS kopíruje nové vetry v taktike a stratégii Smeru po tom, čo dve takzvané facky „liberalizmu“– stop Istanbulu a dôchodkový strop – pretlačil v hlasovacej koalícii s nacionálnymi socialistami.
Poďakovanie za podporu rovno Kotlebovi s dôvetkom, že ĽSNS majú rovnaké hlasy ako iní poslanci, je fotografia chápania politiky ako mocenského zápasu bez hodnotových akcentov.
Extrémizmus je pre Fica a Smer takpovediac tekutá veličina podľa toho, či akurát potrebuje zahrať sa na „hrádzu“, alebo naopak extrémistické hlasy, ktoré naháňal – napríklad – už pri voľbe ústavných sudcov.
Debata, že aj po prípadnom zrušení ĽSNS jej poslanci zostávajú v Národnej rade, takže o hlasy nejde, prehliada strategické plány Fica.
Dodatok, že „sme ochotní s kýmkoľvek spolupracovať na návrhoch, ktoré menia kvalitu sociálneho života (...)“, nie je ničím menším než deklaráciou, že pri výbere partnerov po voľbách 2020 prichádza ĽSNS pre Smer do úvahy podobne ako každá iná strana. Alebo, veru, aj viac ako demokratická opozícia.
