Autor je teológ a spisovateľ
Ktovie, či to stihnú, ale už teraz je to blamáž. Celý spor sa začal ako takmer odborná diskusia o tom, čo je štátny znak, ako musí vyzerať, ako môže vyzerať v prípade, že ide o grafickú štylizáciu, napríklad pre hokejovú reprezentáciu alebo lyžiarov.
A zdalo sa, že to ostane na tejto úrovni, napokon, bola to téma zaujímavá, vypovedala o tom, ako sa pozeráme na štátne symboly a na prácu s nimi, čo si vlastne pod nimi predstavujeme a do akej miery je súčasťou našej spoločnej politickej identity aj jej neviditeľná zložka, ktorá sa prejavuje symbolmi.
Vyjadrili sa heraldici, vyjadrili sa dizajnéri a, žiaľ, začali sa vyjadrovať politici. Lenže politici nie sú heraldikmi ani grafickými dizajnérmi, väčšina z nich netuší nič o kompozícii a vizuálnom odkaze, pretože keby to vedeli, tak by rýchlo pochopili, že v takejto diskusii nemáme čo robiť.
SNS na scéne
No a dostali sme sa do situácie, keď štát nariaďuje súkromnej a dobrovoľnej organizácii hokejistov a klubov známej v istých presne určených časových obdobiach pod názvom reprezentácia, ako sa má obliekať, čo má a čo nemá mať na dresoch.
Poslanci prijali zákon o tom, že hokejisti, ktorí reprezentujú svoju krajinu, vlastne pricestujú z Ameriky a Ruska, aby sa štylizovaným štátnym znakom vysmievali Slovensku, za ktoré budú hrať.
Ceremoniálna prázdnota politikov SNS sa v mnohých ohľadoch podobá na neurózy biblických zákonníkov, ktoré dával Nazaretský dole v každej zo svojich kázni.
Vnímanie štátu, jeho obsahu a jeho symbolov má u politikov SNS niečo zvláštne. Trasú sa za vencami, vlajkami a štandardami, za znakmi a hymnami, ako keby sa miera lojality k politickému spoločenstvu prejavovala v modernej európskej krajine 21. storočia epoletami a bozkávaním vencov.
Prípad hokejky na dresoch hokejistov alebo formulácia o tom, že štátny znak má byť na oblečení športovcov vizuálne nadradený logám sponzorov a podobne, je z kategórie vnímania štátu ako súboru farieb, vzorov a tvarov symbolizujúcich isté mytologické a kolektívne identifikačné prvky.
