Autorka je terénna sociálna pracovníčka pre miestny úrad na Luniku IX, bývalá novinárka
Môže sa vôbec prezident dotknúť našich životov natoľko, aby sme ho vnímali viac ako len nejakú vzdialenú chiméru v Bratislave za múrmi paláca? Dá sa post prezidenta vykonávať tak, že občan cíti potrebu a dôležitosť tohto úradu, verí mu natoľko, že dokáže povedať „môj prezident“?
Ak hodnotíme prezidenta, lebo doteraz sme mali len prezidentov, tak je to subjektívne hodnotenie pretkané vlastnými pocitmi, skúsenosťami, zážitkami, vplyvom na naše životy. Aj môj komentár je osobný, vychádza z mojich skúseností či zážitkov s dôrazom na Rómov.
Ako teda pristupovali, či pristupujú k Rómom slovenskí prezidenti, či po novom aj prezidentka? Ak sa vám žije dobre v domovskej krajine, nemáte potrebu zaoberať sa politikou, veci predsa fungujú, funguje systém, štátne inštitúcie a vy si len žijete život obyčajného človeka, občana, a zaoberáte sa len každodennými potrebami, záujmami či problémami.
Dobrí a zlí
Ak však viete, že veci nefungujú, že niečo nie je v poriadku, že ste vnímaný len ako občan druhej kategórie, politické témy sa vás dotýkajú. Dostanú sa vám do každodenného života a často sme z toho už frustrovaní, nervózni, pretože to dianie často len polarizuje spoločnosť.
V našom prípade Rómov a majoritu. Dobrých a zlých. Hodných záujmu a nehodných dobrého slova. Nie je dôležité byť ako menšina prioritou, to ani nie je naším cieľom, treba však byť súčasťou, partnerom, článkom celku.
