Autor je profesorom dejín a medzinárodných vzťahov na Princetonskej univerzite. Špecializuje sa na nemecké hospodárske dejiny a globalizáciu.
Za dávnych čias všetci predpokladali, že fenomén menom globalizácia má jedinú podobu, keď cezhraničné prúdenie finančného kapitálu povzbudzuje inovácie, industrializáciu, rozvoj a obchod.
Lenže iniciatíva Jeden pás, jedna cesta čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga ponúka alternatívnu verziu globalizácie, ktorá je založená na integrovanom systéme fyzickej infraštruktúry. Nehmatateľný svet finančníctva tak nahrádza hmatateľný svet lodí a vlakov.
Lenže zatiaľ čo čínsky prezident Si túto iniciatívu stvoril v prvom rade ako priamočiary spôsob, ktorým starú, nestabilnú, Západom presadzovanú globalizáciu pošle na smetisko dejín, má riešiť aj dôležitý domáci problém: konkrétne, hustú koncentráciu hospodárskeho rozvoja na čínskom pobreží, kde vyrástla bohatá vzdelaná prímorská elita.
Sociálna stabilita však žiada, aby sa zisky z mimoriadneho čínskeho rastu rovnomernejšie distribuovali naprieč krajinou.
Príležitosť pre vnútrozemie
Prirodzene, nie je to len záležitosť Číny. V celých dejinách platilo, že globálne významné mestá sa takmer vždy nachádzali pri vode, buď na morskom pobreží, alebo na splavných riekach.
Ako svetové komerčné uzly v minulosti slúžili Amsterdam, Antwerpy, Janov či Benátky – ba aj antické Atény či Tyros. Dnes podobnú úlohu plnia globálne metropoly ako Londýn, New York, Tokio, Hongkong, Šanghaj, Dubaj, Sydney a Rio de Janeiro.
