Autor je ekonóm, v rokoch 2012 – 2016 pôsobil v Inštitúte finančnej politiky. Momentálne externe pracuje v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky.
Ak cenou za užšiu integráciu Európskej únie bude obmedzenie daňovej a fiškálnej suverenity, je v záujme Slovenska pristúpiť na takúto dohodu? Pýtal sa pred takmer desiatimi rokmi Martin Filko.
Filkova odpoveď bola kladná. Strata fiškálnej suverenity by podľa neho priniesla určité náklady, avšak tie by boli prevážené prínosmi, ktoré by pre stále chudobnú krajinu prinieslo bližšie spojenie s najrozvinutejšími ekonomikami.
Po desiatich rokoch môžeme povedať, že Martin Filko sa mýlil. Ale len spolovice. Nemýlil sa v odhade prínosov, ale nákladov.
Jedným z hlavných pilierov našej hospodárskej stratégie v minulej dekáde bola daňová politika. Globálna ekonomika sa odvtedy výrazne zmenila, a preto sa musí upraviť aj naša hospodárska stratégia.
Dnes je v našom záujme čo najvyššia koordinácia fiškálnej a daňovej politiky (a) súčasne položenie základov spoločnej sociálnej politiky v Európskej únii.
Chorý muž Európy sa hnevá
Po prijatí desiatich nových štátov do Únie v roku 2004 nastali v Európe dva mohutné pohyby.
Milióny ľudí sa vybrali na Západ za lepším životom a miliardy eur v podobe investícií smerovali na Východ za vyšším výnosom.
Na Slovensku zúrila vysoká nezamestnanosť a krajiny Visegrádskej štvorky medzi sebou viedli vojnu o zahraničných investorov. Štáty sa predbiehali v tom, kto ponúkne investorom lepšie podmienky na podnikanie. Jednou zo zbraní v tomto boji bola daňová sadzba na zisky firiem.
Nové členské štáty agresívne znižovali dane pre podniky s cieľom prilákať čo najväčší objem výroby. Tento výsledok je viditeľný doteraz. Dane zo ziskov firiem sú v našom regióne výrazne nižšie než na Západe.
Dnešný hegemón - Nemecko mal v tom čase prezývku „chorý muž Európy“. Nemecko sa borilo so stagnáciou, s nekonkurencieschopnosťou a vysokými nákladmi súvisiacimi so zjednotením Nemecka. Časť výroby sa presúvala do nových členských štátov a zanikali pracovné miesta.
Ako skrotiť nadnárodné korporácie Čítajte Nemeckí politici vrátane vtedajšieho kancelára Schrödera hundrali na „daňový dumping“ nových členských štátov.
V ich očiach boli sme boli podvodníci, ktorí výpadky príjmov vo svojich rozpočtoch, pre nízke dane firiem, sanujú prostredníctvom pomoci v podobe eurofondov. Najväčším prispievateľom do rozpočtu EÚ bolo vtedy rovnako aj dnes Nemecko.
Jediným východiskom zo zaostalosti Slovenska bolo vtedy prilákať čo najviac zahraničných investícií s cieľom znížiť obrovskú nezamestnanosť, a to aj za cenu nižších daní a priamych dotácií investorov. Z tohto dôvodu sme správne odmietali iniciatívy smerujúce k daňovej harmonizácii.
Príchod investorov eliminoval problém nezamestnanosti a zmodernizoval našu ekonomiku. Slovensko je dnes pevne zapojené do globálneho výrobného reťazca. Nachádzame sa v jeho lepšej polovici. Z globálneho pohľadu produkujeme výrobky s vyššou pridanou hodnotou, vďaka čomu je aj naša kúpna sila vyššia.
Preložené do ľudskej reči: je lepšie vyrábať autá a vymieňať ich za jedlo, uhlie a textil než naopak. Zatiaľ sa nám to darí.
