SME

O našom vzťahu k EÚ vypovedajú čísla

Tentoraz je to iné. Ale kto pôjde voliť?

Ilustračné foto (Zdroj: TASR/AP)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Autorka je sociologička, pôsobí v Inštitúte pre verejné otázky

Prednášku o voľbách do Európskeho parlamentu zvyknem začať parafrázou vety Marka Franklina a Michaela Marsha: "Európske voľby sú tak trochu čudné, nie sú to ani ozajstné voľby, a nie sú ani európske."

Výsledky volieb do europarlamentu nemajú totiž priamu súvislosť s tým, ako vyzerá euroexekutíva, čiže neplatí mechanizmus demokratickej reprezentácie, ktorý voliči poznajú na národnej úrovni.

A nie sú ani európske, keďže viac ako európsku riešia domácu agendu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Spomínaní experti vyslovili túto myšlienku ešte v roku 1996, ale platila aj pre nasledujúce roky a eurovoľby v rokoch 2004 - 2009, keď sa na nich zúčastnili už aj novšie členské štáty.

Lisabonská zmluva priniesla viaceré zásadné zmeny. Okrem posilnenia kompetencií Európskeho parlamentu umožnila zaviesť inštitút „spitzenkandidátov“, čo prinieslo nielen istú personalizáciu volebnej súťaže, ale najmä väčšiu prepojenosť medzi výsledkom volieb a podobou exekutívy - víťazná stranícka skupina určí, kto bude predsedom Komisie a formálne ho volí EP.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Celoeurópska mobilizačná kampaň pred eurovoľbami 2014 bežala pod heslom Tentoraz je to iné, odkazujúc na nové prvky volieb. Napriek tomu sa účasť na voľbách v priemere nezvýšila, a ak, tak skôr v dôsledku mobilizácie euroskeptických strán.

V niektorých krajinách sa dokonca už i tak nízka účasť prepadla ešte viac (napríklad Slovensko, Česká republika).

A tak to nakoniec bude naozaj ´iné´ až vo voľbách 2019. Vyplýva to z pokračujúcej politizácie európskej agendy. Džin bol vypustený z fľaše už dávnejšie, ale od volieb 2014 sa jeho negatívne kúzlo šíri ďalej.

Od pohodlného konsenzu, ktorý dlhé roky charakterizoval postoje k európskej agende, sme sa cez väčšiu politizáciu posunuli k výraznej polarizácii. Európou sa prehnala migračná kríza, Briti si v referende vybrali brexit, krajná pravica sa posilňuje, hlasy odmietajúce Úniu silnejú vo viacerých krajín.

Európska agenda sa stala témou, po ktorej siahajú populisti rôzneho ideologického zafarbenia a zneužívajú ju pre ciele v domácej politike.

Za všetkých menujme maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý zašiel v spochybňovaní európskych politikov a inštitúcií až tak ďaleko, že aj dlho váhajúca frakcia europských ľudovcov (EPP) sa nakoniec rozhodla konať a pozastavila členstvo Fideszu vo svojich radoch.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Dôležité je, aby heslo Tentoraz idem voliť silne zafungovalo aj medzi eurooptimistami.

Naprieč celou EÚ vidíme nárast euroskeptických hlasov a krajnej pravice. Takže, ak hlavné mobilizačné heslo na rok 2019 znie Tentoraz idem voliť (thistimeimvoting), v súčasných podmienkach to znamená, že nemôžeme hovoriť o volebnej účasti bez previazanosti na to, kto voliť príde.

Zatiaľ sme extrém nevyslali

Základné teoretické východisko pre skúmanie voličského správania sa v eurovoľbách je teória druhoradých volieb, ktorá postuluje, že voliči prídu voliť v menšom počte ako v prvoradých (spravidla parlamentných alebo prezidentských) voľbách a navyše, často volia inak.

Keďže ide o menej ako vo voľbách národných, voliči si skôr dovolia voliť srdcom, voliť protestne (aj proti aktuálnej vláde), čiže často volia rôzne okrajové a extrémistické strany. Vládne strany sú v týchto voľbách „vytrestané“, najmä ak sa eurovoľby konajú uprostred volebného cyklu, čiže v čase, keď eufória z víťazstva už opadla a predvolebné „sociálne balíčky“ sa ešte nekonajú.

Pre Slovensko v doterajších eurovoľbách jednoznačne platilo pravidlo nižšej účasti, neplatil však druhý predpoklad – voliči, ktorí prišli voliť, si vyberali spravidla rovnaké strany, ako volili, alebo by aktuálne volili v národných voľbách.

A tak konečný výsledok eurovolieb bol do značnej miery determinovaný najmä schopnosťou strán zmobilizovať svojich verných voličov, a nie voličskými fluktuáciami.

Na margo výsledkov eurovolieb ešte dodajme, že Slovensko doteraz nevyslalo do Európskeho parlamentu extrémistov, ktorí by sa stali členmi niektorej zo súčasných euroskeptických či až protieurópskych frakcií Európa slobody a priamej demokracie (UKIP a Nigel Farage) alebo Európa národov a slobody, ktorú založila predsedníčka Národného frontu Marine Le Penová.

Posilnia sa kotlebovci aj liberáli

To sa však môže po týchto eurovoľbách zmeniť. Doterajšie prieskumy (Focus pre Katedru politológie FiF UK z marca tohto roku) zatiaľ favorizujú Smer-SD s 22 percentami, s odstupom však nasleduje strana Kotleba-ĽSNS (13 percent).

Ako tretia by skončila opozičná SaS (11 percent) a ďalších päť strán má šancu prekročiť päťpercentnú hranicu - OĽaNO, Sme rodina, KDH, koalícia Progresívneho Slovenska a Spolu-OD i SNS.

Iste, ide o výsledky, na ktorých základe sa ťažko robia nejaké zásadnejšie predikcie, kampaň sa ešte ani poriadne nezačala. Avšak už dnes vieme odhadnúť, že fragmentovanosť slovenského príspevku do europarlamentu bude pokračovať a pridá sa k nej nový prvok – posilnenie niektorého z EÚ-odmietajúcich klubov.

Pre úplnosť však dodajme, že novinkou pravdepodobne bude aj vstup slovenských europoslancov medzi európskych liberálov (ALDE).

Vlažní k Únii

Ignorovanie eurovolieb značnou časťou slovenských občanov súvisí s mnohými faktormi, medzi nimi však určite je aj vzťah slovenskej verejnosti k Únii. Dlho sme sa mohli uspokojovať tým, že verejnosť je členstvu v EÚ priaznivo naklonená.

Excesy, ako napr. pálenie európskej zástavy alebo jej hanlivé pomenovanie či odstraňovanie ako symbolické vyjadrenie odmietania, boli zriedkavé a prichádzali z okrajového extrému.

Častejšie sa prejavila značná povrchnosť, neinformovanosť a účelovosť väčšinového pozitívneho postoja. Koniec koncov o vlažnom vzťahu slovenských občanov najpresnejšie vypovedajú čísla o volebnej účasti v doterajších voľbách: 17 - 19 - 13 percent.

Slabú obsahovú obsadenosť členstva v EÚ ukázal aj výskum nedávno prezentovaný zastúpením Európskej komisie na Slovensku, ktorý sa týkal aj pociťovaných výhod a nevýhod členstva. Pri spontánnych odpovediach na strane plusov podľa očakávania bodovali voľný pohyb, eurofondy, euro či pracovné príležitosti.

Medzi najčastejšie pociťované problémy patrí životná úroveň, resp. sociálne istoty (napríklad zdražovanie potravín, energií, nízke dôchodky a podobne) či diktát Bruselu v podobe zákonov a nariadení. Percentá spontánnych odpovedí však boli veľmi nízke.

Čo zaujalo, bola skutočnosť, že takmer dve tretiny respondentov nevedeli spontánne uviesť žiadne výhody alebo nevýhody vyplývajúce z členstva v Európskej únii. Táto zarážajúca prázdnota vnímania nie je silným signálom, že by sa Únia stávala naším osvojený domovom.

Zhrnuté a podčiarknuté – prelomiť začarovaný kruh nezáujmu nebude jednoduché, hľadajme však jeho príčiny najmä doma, nie v Bruseli. A každopádne je dôležité, aby heslo Tentoraz idem voliť silne zafungovalo aj medzi eurooptimistami a nielen protestom motivovanými skeptikmi.

Článok je súčasťou projektu #DemocraCE v spolupráci s Visegrad/Insight.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Peter Schutz

Ideologické ťažisko celej koalície leží v extrémistickej lokalite.


Karikatúra denníka SME (Sliacky).


Nataša Holinová

Špeciálna prokuratúra je rozprášená tak vulgárne, ako sa len dá.


Peter Tkačenko

Harabin prezidentom nebude, ale môže o ňom rozhodnúť.


SkryťZatvoriť reklamu