Autorka je publicistka, venuje sa jazyku a sociálnym témam.
O obťažovaní a sexuálnom zneužívaní sa na Slovensku hovorí ešte len krátko. O sekundárnej viktimizácii sa hovoriť ešte ani nezačalo. Azda aj preto sa nám darí bona fide zas a znova driapať duše obetí na kúsky. (To je metafora, ktorú som raz počula priamo od obete znásilnenia.)
Prečítajte si tiež: Po Neverlande a ChaChaLande budú musieť rodičia zmeniť poučky Čítajte Čo to znamená? Že nenápadne naložíme časť viny aj obeti. Pripíšeme jej aspoň nedostatočnú prevenciu (a v horších prípadoch aj faktory jej správania, ako napríklad oblečenie či konzumáciu alkoholu).
V roku 2012 sa expertky pre denník SME vyjadrili jasne: „Ani nahá tancujúca žena uprostred vojenskej základne nie je vinná.“
Nerobíme to (zväčša) preto, aby sme ubližovali obetiam ani aby sme pomohli páchateľovi. Robíme to pre seba. Robíme to, aby sme si uľavili. Vravíme si: Okolitý svet nemôže byť taký zlý, aby sme sa pri dodržaní všetkých zásad prevencie nemohli spoľahnúť, že sa nám alebo našim deťom niečo nestane.
Ale môže.
