Béla Bugár si to vtedy asi celkom neuvedomoval, ale keď pred voľbami 2016 vyhlásil, že „varíme z toho, čo máme“, v podstate vystihol podstatu kvality celého slovenského kultúrno-spoločensko–hospodársko-politického priestoru.
Napríklad vzhľadom na atmosféru, ktorú obsadzovaniu Ústavného súdu vtlačil istý intoxikovaný stranícky predseda s prehnanými ambíciami, by sa väčšina verejnosti uspokojila s akýmkoľvek predsedom Ústavného súdu – len ak to nebude Robert Fico.
“Fiačan sa na Ústavný súd nevybral, aby utiekol pred politickou zodpovednosťou.
„
Ivan Fiačan síce nie je známy ako ústavnoprávna veličina, ale v porovnaní s Ficom je na tom celkom zjavne lepšie. Napríklad nie je známe, že by v parlamente alebo vo vláde navrhoval, obhajoval ani schvaľoval zjavne protiústavné zákony.
Ako prednosť možno vnímať aj to, že je profesiou nespochybniteľne právnik a pri dokladovaní potrebnej praxe si nemusí pomáhať indexmi.
Nuž a napokon, Fiačan sa na Ústavný súd nevybral, aby utiekol pred politickou zodpovednosťou, ani aby si užíval honor a komfort štvrtého ústavného činiteľa. To by nám mohlo aj stačiť.
