Sledovanie novinárov, ktoré až v obludných kontúrach a súvislostiach vychádza na svetlo, je najsilnejšie z nepriamych dôkazov, že objednávateľom vraždy Kuciaka bol Kočner.
Svedectvá Tótha a Kriaka o „paparazzovaní“ by, iste, samy osebe nestačili na odsúdenie za najímanie vrahov, lenže stigmu zločinca, ktorý „in dubio pro reo“ ušiel trestu, by z Mariana Kočnera neodpáral nikto.
Priamych dôkazov sa zdá byť našťastie dosť, ani to však nesmie odpútať pozornosť od takpovediac až kauzálnej súvislosti sledovania a zločinu.
Presvedčenie, že novinári píšu na objednávku (majiteľa či iných záujmov), takže sledovanie má reálnu, ospravedlniteľnú (!!) príčinu, je v prostredí Kočnera a jemu podobných (aj) ezoterikov akurát dosť rozšírené, aby sa obava, že Kuciak nemusí byť poslednou obeťou, trvalo zahniezdila v pocitovom svete novinárov.
