Keď opadol zvírený prach volieb, opýtali sa Šefčoviča, ako hodnotí svoju účasť v prezidentskej súťaži. Odpovedal, že to bola pre neho vlastenecká povinnosť. Že uchránil druhé kolo od protisystémových kandidátov.
Mal to byť on, kto vlastným telom zadržal Harabina či Kotlebu (a nebola to skôr víťazka?).
Naozaj, mnohí si vydýchli, že sa malo v závere rozhodovať medzi ním a Čaputovou. Očakávalo sa, nakoľko sa Šefčovič posunie doprava v kultúrno-etických otázkach, aby na seba nalepil čosi z elektorátu, ktorý zostal z kola von.
Našťastie, eurokomisár len neúprimne zahral domácky typ brániaci sa svetáctvu a kadejakým huncútstvam.
Nezvíťazil, ale zatarasil vraj cestu silám, ktoré by vyprodukovali katastrofické titulky v zahraničnej tlači – pozor na sväté meno Slovenska v zahraničí, tú malomeštiacku modlu – a zvrátili by aj dobré čísla ekonomiky.
Takýto príbeh sa bude eurosocialistom rátať. No našinec vie, že to bola práve Šefčovičova kampaň, počas ktorej Smer definitívne prelomil hrádzu a vystrel ruku k fašistom. Keď spoločne roztrhali Istanbul a zastropovali dôchodok – hľa, kotlebovci sa tým aj pochválili na plagáte pred eurovoľbami.
