Vojtech odišiel do predčasného dôchodku potom, ako dlhé roky nemal prácu.
V malom mestečku na južnom Slovensku, kde dôchodcu definitívne uväznilo betónové sídlisko.
Dcéry mu darovali rybársky preukaz a výstroj, ale nikdy nechytil žiadnu rybu.
Predavačky v potravinách sa ho pravidelne pýtali ako v práci, lebo nevyzeral na dôchodcu. Prestal nakupovať.
Spoločenské akcie boli redukované na občasné pivo a zástup štamperlíkov v drevenej búde pri autobusovej zastávke.
Lebo ľudia, ktorí ho nazývali kamarát Béla, tam chodili. Rozhovory len prehlbovali agóniu, že ho nič nečaká.
Jedinou záchytnou sieťou, aby nepadol do bezodnej jamy, bola rodina.
Necítil sa starý, ale okolnosti ho bez ľútosti strčili do staroby.
Upadal, fyzicky aj psychicky, a starol oveľa rýchlejšie, než predpovedali štatistiky alebo tabuľky na úradoch.
Podobne starla veľká časť povojnovej generácie, ktorú revolúcia zastihla neskoro . Jej viera v akúsi dôstojnú budúcnosť neprežila Mečiara.
V reklamách na krémy proti bolesti kĺbov sa usmievajú, hopkajúc s vnúčatami, s partnerom, v bielučkých teplákoch. Alebo lahodne tancujú so šedivejúcim gentlemanom.
Bezbolestná ľahkosť staroby, ktorá vlastne neexistuje. Podmienky na starnutie v tejto krajine nespĺňajú ani oveľa skromnejšie očakávania.
Až po päťdesiatke si človek uvedomuje, že staroba je tŕnistý pojem, ktorý sa veľmi ľahko namotá na nohy aj aktívneho šesťdesiatnika.
Ten má v lepšom prípade pred sebou stále ešte dvadsať rokov života.
A predstava že okrem kŕčových žíl, hemoroidov, pravidelných vychádzok k obvodnému lekárovi po recepty, televíznych kanálov s telenovelami ho nič iné nečaká, je v konečnom dôsledku depresívna. Čím ju spoločnosť za posledné desaťročia nahradila?
Ako sa pripravuje táto krajina na starnutie generácie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov?
Na ľudí, ktorí dúfali, že budú starnúť ako na Západe. Minimálne dôstojnejšie. Ponúkneme im domovy dôchodcov, ktoré sú často strohé ako nemocničné izby? Ochránime ich pred nájazdmi šmejdov, ktorí im predajú exkluzívny odpad za polovicu ich mesačného dôchodku?
Čo ak raz aj naše deti len mihnú plecom: táto krajina nie je pre starcov?
