Slava Kalného chceli umlčať počas normalizácie, nevzdal sa

Novinárska obec v celom bývalom Československu ho pozná ako jedinečného reportéra, ktorý na vlastných nohách pochodil mnohé odľahlé miesta, keď zaňuchal nejaký interesantný príbeh - osud.

Prebrázdil východoslovenské osady a samoty, len aby z ešte žijúcich posledných svedkov získal po dlhé roky utajované informácie.

Za bývalého socialistického režimu to vonkoncom nebolo jednoduché. Ani písať o Rómoch, ktorí boli sústreďovaní do odľahlých osád. Napriek tomu sa mu podarilo vydať súbor reportáží z tohto stále neprebádaného etnika.

Uverejňoval ich na pokračovanie v novinách, napokon ich vydal knižne s názvom Cigánsky plač a smiech v roku 1960.

Písal aj o aristokratoch, židoch, kňazoch a intelektuáloch, ktorí sa stali v očiach komunistických bossov nepriateľmi štátu. Ľudia sa totižto báli. Ak už nie o seba, veď vo väčšine prípadov šlo o starších ľudí, ale mali strach, že svojimi výpoveďami uškodia vlastným deťom alebo vnukom.

Takže získavanie ututlávaných informácií ho stálo nielen námahu fyzickú, ale dostala zabrať aj psychika, ak chcel v pamätníkoch vzbudiť dôveru a vylúpnuť z nich výpovede, hodné zlata.

Keď konečne došlo k zmene režimu a vybral sa do Sedlice, poslednej slovenskej osady pri ukrajinských hraniciach, alebo do Podkarpatskej Rusi, neďaleko Užhorodu, aby sa dostal na miesta, kde v auguste 1968 väznili Alexandra Dubčeka, alebo pátral po krutých výčinoch banderovcov krátko po skončení 2. svetovej vojny, ani vtedy sa mu neotvárali bez obáv, či si nezliznú nejaké následky.

Zvedavosť a túžba poznať skutočnú pravdu ho hnali dopredu. Navštevoval a vyspovedal tucty a tucty dedinčanov, kňazov a mníchov, richtárov aj archivárov, pokým vznikli knižky Božie muky, či Odpísaní.

Súbor reportáži

Ako napovedá už samotný názov, ani ďalšia kniha Drámy na hraniciach nie je rozprávkové čítanie. Odhaľuje v nej dramatické, v mnohých prípadoch tragické osudy ľudí túžiacich po slobode za ostnatým drôtom.

Väčšinu z nich tam vyhnalo nedôstojné zaobchádzanie totalitných úradníkov a pracovníkov ministerstva vnútra s pomocou ŠtB. Písal tiež o deportáciách do stalinských gulagov, o násilnom združstevňovaní , o útekoch za železnú oponu.

Vo všetkých reportážach ohromuje pravdivosťou svojich riadkov, dych vyrážajúcimi novo objavenými informáciami, množstvom írečitých slovíčok a prekvapivou pointou. A kde mu to príležitosť umožní, duchaplným humorom a vtipnými prirovnaniami.

Kto pozná Slava Kalného osobne, zvlášť jeho vrstovníci dobre vedia, že nikdy nebol obzvlášť nebojácnym hrdinom. No to chcenie dozvedieť sa maximum ho hnalo na vzdialené miesta aj za cenu rizika. To sa dostavilo. A viackrát.

Už v roku 1969, keď začali prvé čistky, sa ocitol bez zamestnania. Dovtedy úspešný a obľúbený šéfredaktor z mimoriadne čítanej mládežníckej Smeny, jeden z prvých absolventov žurnalistiky na bratislavskej FFUK, za svoj postoj voči vstupu vojsk Varšavskej zmluvy musel opustiť nielen vedúci post, ale redakciu vôbec.

Tragédia v rodine

Ešte šťastie, že vtedajší Slovenský rozhlas prichýlil zopár vyhodených prvotriednych novinárov a redaktorov. Samozrejme, nie zadarmo! Iba za cenu, že sa vzdajú vlastného mena a všetky dovtedy nadobudnuté znalosti a talent poskytnú za mizerný plat fungujúcemu médiu.

Písal teda pod menom Karol Ilavský i ďalšími pseudonymami, nemohol hovoriť na mikrofón, a tak v rádiu prečkal dvadsaťročné obdobie vlastného útlmu.

Prežil ho ako človek, aj ako autor viacerých rozhlasových hier, poviedok, umelecko-dokumentárnych pásiem, tiež ako tvorca dlhoročného seriálu Čo nového, Bielikovci? No obeť, ktorú za svoju húževnatosť a odvahu zaplatil, bola privysoká.

Svoju duševnú trýzeň prezradil verejnosti až po tridsiatich rokoch od hroznej tragédie. Jeho výtvarne nadaný syn nezniesol ťarchu odmietnutia na vysokej škole, ani to, že nemohol verejne prezentovať svoje práce. Zvolil si predčasný odchod z tohto sveta.

Ako sa asi cíti rodič, ktorý si kladie za vinu synovu smrť? Hoci ju spôsobili iní, tí, čo ho zväzovali, tlmili jeho rozlet i tvorivé možnosti.

Publikoval po revolúcii

Tak ako sa Slavo Kalný nemohol prezentovať počas komunistickej éry, po Novembri ´89 začal vydávať jednu knihu za druhou.

Spolu ich je doteraz takmer dvadsať. A nejde len o počet. Každá z nich prináša nové, objavné svedectvo či už o časoch 2. svetovej vojny - Bombardovanie Apolky a zverejnenie mena prvej slovenskej špiónky Trixi, ale aj ďalšie.

Mimoriadne zaujímavé sú jeho autobiografické spomienky Svedkovia mojej doby, vydanej v roku 2011 vo vydavateľstve Marenčin PT, z ktorej sa čitatelia dozvedia mnohé z jeho strastiplného života i pôsobenia jeho kolegov v Smene.

Mnohé ocenenia

Ešte v 90. rokoch viaceré reportáže vydal v zbierke Ako umiera hotelier, vyšla mu dvojdielna monografia o najvýznamnejších slovenských novinároch, ale aj o amerických prezidentoch.

Nech si vzal na mušku významné osobnosti alebo obyčajných ľudí, ktorí nesmierne trpeli, všetky osudy dokázal podať nevšedne pútavou formou. Jeho príbehy sú hodnoverné, úprimné, no zároveň je v nich aj vkusná dávna humoru, čím odľahčí ťaživé čítanie a zbaví ho zbytočného pátosu.

Je obdivuhodné, že sa náš bard žurnalistiky dožil úctyhodnej deväťdesiatky pri dobrom duševnom zdraví.

Aj keď si nezakladá na prestížnych oceneniach, ktorými ho odborné poroty poctili, či už je to trojnásobná cena Egona E. Kischa, Vojtecha Zamarovského alebo najvyššie novinárske ocenenie Mercurius veridicus ex Slovakia, čiže Pravdivý posol zo Slovenska, predsa len je to istá satisfakcia za všetky tie ťažké a nevďačné časy, ktoré musel zvládnuť.

K vzácnemu jubileu mu želáme aj naďalej dobré zdravie a ďakujeme za všetky knižné tituly, články v novinách aj rozhlasové relácie.

Autor: Anna Sláviková