Novinári majú predovšetkým informovať. Podľa možnosti rozosievať rôznymi kanálmi vyjadrenia politikov o tom, čo všetko vláda robí pre občanov tejto krajiny. V plnom znení, bez ďalších vysvetlení.
Ale nemal by to byť akýkoľvek politik. Na otázku, kto má hovoriť o týchto úspechoch, už vraj odpovedal volič, keď rozhodol, kto bude vládnuť v krajine.
Hlasy opozície, napríklad vo vysielaní "takmer" štátnej televízie, by len zbytočne miatli a rozbíjali Smerom núkané "istoty" ešte predtým, než im občan uverí.
Takto znie poučka pre tých, čo majú ambície byť na "správnej" strane v mediálnom panoptiku Roberta Fica a Andreja Danka a nechcú nosiť na hrudi nálepku mediálny tyran, člen novinárskeho komanda alebo slizký had.
Ľudia, čo sa v téme slobody tlače zasekli v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, čoraz častejšie pre občana interpretujú toto panoptikum. Chcú novú definíciu pre novinárstvo. Strážny pes demokracie je pre nich liberálna hrozba.
Chcú mediálnych zombíkov
Sentimentálna spomienka na stranícku tlač, ktorá aj bez zásahov vedela, ako naložiť s vyprázdnenými prejavmi komunistu Husáka a ako nazývať imperialistický samizdat, sa opäť vkráda do diškurzu o médiách.
Ak by novinári nasledovali predstavy Karola Farkašovského, Dušana Jarjabka alebo Miroslava Číza, nekládli by otázky mimo oficiálne oznámenej témy tlačovky, diskrétne by zabudli na otázky, na ktoré politik odmietol odpoveď, neskákali by politikovi do reči a slušne by počkali, kým jediný hosť "diskusnej" relácie dokončí svoj monológ.
Chápali by, že s politikom "nie sú na jednej úrovni".
Ochotne by spolupracovali na "formovaní pozitívneho imidžu krajiny v zahraničí". Ak by krajina predsedala nejakej európskej inštitúcii, tak by zmenili noviny a weby na vľúdnu cestovateľskú príručku a sprievodcu folklórom Slovenska.
Poslušne by v lete nabehli na polia a fotili politika, ako drví zrelé klasy. Chápali by posvätnosť žatvy a nerušili by otázkami o talianskej mafii.
Svet bez kritických médií
Občan by nebol frustrovaný, lebo by nevedel o ich metastázovanej korupcii, o mafiánskych kontaktoch na polícii, o prokurátoroch ovládaných gaunermi, podplatených sudcoch a tajnej službe, ktorá poskytuje služby aj vrahom a mafiánom.
A nech je jasné, že niekto musí kontrolovať aj novinára: Marian Kočner s Petrom Tóthom predviedli, ako by sa mohla vo svete mediálnej neslobody taká kontrola stať trebárs pravidlom: organizovaným prenasledovaním novinárov, ktoré sa skončilo vraždou.
Aj oligarcha s gorilou na svojej vizitke má o novinárovi svoje predstavy. Nech ten strážny pes breše, ale nie vtedy, keď on robí výhodné obchody na hrane alebo keď si dopisuje s mafiánom. Nech hryzie, ale nie ruku, ktorá ho kŕmi. Nech pekne aportuje, keď sa ukazujú čísla úspechu. A keď sa gorila dožaduje pozornosti, nech zalezie ten pes do búdy.
Kto sme?
My sme novinári. Nie sme komando a nie sme bez kontroly. Kontroluje nás čitateľ, ktorý sa rozhoduje, aké médium si vyberie. A my v mene nášho čitateľa mocných kontrolujeme, najmä tam, kde štátne inštitúcie kontroly zlyhali.
Nové definície by si zaslúžili ľudia, ktorí sa svojej profesii spreneverili a zabudli, že pracujú pre verejnosť, ktorá si ich najala na hľadanie pravdy. Informujeme, ale nie slepo a bez kontextu.
A ak si budeme robiť svoju prácu správne, zodpovedne a pravdivo, budeme tu aj dávno potom, ako Fico, Danko a ich mediálna milícia už nebudú. V tom je naša sila. A tú ignorovať nemôžu.
