Autor je nezaradený poslanec parlamentu a bývalý minister kultúry
Bieda eurovolieb na Slovensku spočíva aj v tom, že väčšina strán a kandidátov sa už tradične propaguje sľubovaním nemožného alebo formulovaním všeobecných fráz a nekontrolovateľných zámerov.
Najfrekventovanejší prázdny sľub, akým sa v tej či onej podobe prezentuje takmer každý kandidát na europoslanca, je bojovanie za záujmy Slovenska.
Domnievam sa, že ak by sme chceli hľadať jeden z dôvodov nízkej účasti našich voličov, tak je to práve toto klamlivé, každé eurovoľby opakované predsavzatie kandidátov, že v europarlamente budú obhajovať a presadzovať čisto slovenské záujmy.
My už však vieme, že nebudú, lebo ani nemôžu.
Nejdú šéfovať Komisii
Politicky vnímaví ľudia za tie roky už mali možnosť postrehnúť, aké limitované sú právomoci Európskeho parlamentu, ktorý napokon nemá ani legislatívnu iniciatívu a aké ešte slabšie sú možnosti jednotlivých poslancov.
Nehovoriac o tom, pri všetkej úcte k všemožným europoslaneckým aktivitám, že si neviem spomenúť ani na jeden prípad europoslanca, ktorý v kampani sľúbil konkrétnu vec prospešnú pre náš život a túto v Bruseli aj presadil.
Ale takúto solitérsku bezmocnosť našim europoslancom nevyčítam. Problém je v tom, že v kampani vzbudzujú nereálne očakávania, akoby kandidovali rovno na predsedu komisie a nie na pozíciu europoslanca.
Ktorý môže maximálne podať pozmeňujúci návrh k smernici a tento jeho návrh má šancu na schválenie len v tom prípade, že za ním stojí silná frakcia (podobne ako v našom parlamente poslanecký klub).
Ak sa teda chce slovenský europoslanec prezentovať niečím pozitívnym (nemyslím vykazovanie počtu položených otázok), tak to môže byť len pridanie svojho hlasu k tomu, na čom je dohoda v silnej frakcii. A tie, rozhodne nepôsobia na základe národných záujmov jednotlivých poslancov.
