Autorka je šéfredaktorka The Slovak Spectator
„Ty tam máš Martinu Kušnírovú,“ hovorí mi štvor- či päťročný drobec na detskom ihrisku. Pozerá sa na moju bundu s odznakom, ktorý som neodložila ešte od minulého roka.
„Ty ju poznáš?“ pýtam sa ho, prekvapená. Prikývne s neurčitým výrazom a odfičí na lanovej hojdačke na opačný koniec dráhy.
Rozhovor s cudzím dieťaťom ma vráti do minulej jari, do toho chladného marca. Na jednom proteste, pomerne komornom, nie desaťtisícovom v hlavnom meste, boli so mnou moje deti.
Stáli sme pri trnavskej „trojičke“ a zapaľovali sme kahance. Môj šesťročný syn sa ma práve tam opýtal, prečo sme prišli a, priznám sa, nebola som celkom pripravená odpovedať.
V tom momente som mala za sebou náročné dni vyplnené viac prácou než rodinou, a ešte som nestíhala rozmýšľať nad tým, čo vlastne o tomto všetkom poviem svojim deťom.
Alebo som len presvedčila samu seba, že zatiaľ nemusia vedieť o tom, čo sa deje za múrmi nášho domu, za múrmi škôlky a bezpečných miest, ktoré dobre poznajú.
Tento svet nenapísal Dobšinský
Začala som teda hovoriť o zlých a dobrých ľuďoch. O tom, že niektorí sú veľmi, veľmi zlí a tí teraz zabili týchto dvoch, mladú ženu a mladého muža. On bol novinár, hovorím.
Vyzerá to tak, že nejakí zlí ľudia tohto novinára zabili preto, lebo chcel vo svojich článkoch všetkým povedať o tom, akí sú zlí a aké zlé veci robia.
Noviny a písanie do novín je jedna z vecí, ktorých sa môj predškoláčik vie chytiť, a aj keď on nie je z tých, ktorí by dávali najavo, čo si myslia, vidím, že zmienka o novinárstve pri horiacich sviečkach ho vyruší.
Nie som so svojou odpoveďou spokojná, je mi jasné, že dichotómia dobrí proti zlým nie je presný spôsob, ako vnímať svet.
„Mami, a prečo tých zlých nechytíme?“ prichádza logická otázka, ďalšia z mnohých, na ktorú nemám rýchlu ani dobre premyslenú odpoveď.
Začal sa protest, ľudia rozprávajú a spievajú. Po ceste domov, v obave, že sa bude báť, mu tak trochu sľúbim, že tých zlých policajti určite raz chytia, aj keď v tom momente sa tomu sama zdráham veriť.
„Ale toto, že si tu dnes bol, to si musíš navždy zapamätať, na to nesmieš nikdy zabudnúť, že sme tu boli a že sme zapaľovali sviečky,“ hovorím mu ešte a sama sebe zniem zúfalo. Môj pokus zapísať históriu krajiny do kolektívnej pamäti mojej rodiny sa mi zdá príliš priamočiary.
