Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Je to tak. Kultúrna hranica medzi Európou a Áziou je inde, ako si myslia geografi. Kultúrne sa náš kontinent delí na časti, kde ľudia chodia do krčiem, a tie, kde sa pije doma.
„Zdrávstvuj,“ zareve kolega Andrej M., keď ma zbadá na prahu svojho dvojizbového bytu na trinástom poschodí paneláku v moskovskej štvrti Orechovo-Borisov. Jeho žena má migrénu a chladí si v chladničke „portvejn“ – sladký likér, ktorý sa za pár babiek dal v 90. rokoch kúpiť v stánku s novinami.
Andrej nalieva do pohárov od marmelády asi deci a trištvrte samohonky vlastnej výroby. „Dviesti gram“ na privítanie. Potom hodiny politickej diskusie o všetkých svetových frontoch, na ktorých bojuje ruský vojak, o zmysle parlamentu aj pár nevyhnutných politických vtipov ako:
„Vladimir Vladimirovič,“ píše veterán Veľkej vlasteneckej vojny prezidentovi Putinovi, „mám 96 rokov. Priemerný vek ruských mužov som prekonal mnohonásobne. V dome, kde bývam, netečie voda, nejde plyn. Vraj sa musíme my nájomníci zložiť na opravu. Tá sa však začne až po mojej smrti. Chcel by som sa vás, pán prezident, opýtať: povedzte mi, prosím, ako dlho je možné znášať toto bezprávie, tieto hrôzy zo strany generálov NATO, ktorí vyčíňajú v južných provinciách Sýrie?“
Posilnená dávkou moku sa zadúšam smiechom. Andrej si pochvaľuje: „Nech mi nikto nehovorí, že to tu je ako za Sovietskeho zväzu. To by som na takýto vtip musel zaliezť do kúpeľne a naplno otvoriť kohútiky. Dnes ho môžem kričať z balkóna.“
Mlátime hlavami o umakartovú dosku stola a Andrej opäť nalieva. V krčme by sme museli čakať na čašníka. Domáce pitie je kontinuálne, bez obmedzenia záverečnou.
Vodka na povel zhora
Fenomén chodenia do krčiem je pre nás niečo také samozrejmé, že sa málokedy zaoberáme tým, čo sa deje v mysliach úbožiakov, ktorí do nich chodiť nemôžu.
