Každý odovzdaný hlas je zlomok skladačky. Má svoju farbu, váhu, zloženie či pach. Nestráca sa v čiernej diere hlasovaní, ktoré nič nemenia, len udržujú zdanie, že ľud rozhoduje.
O týždeň skladáme obraz Európy. Jej tvár, ale aj to, čo modrá vlajka s usporiadanými hviezdičkami skrýva.
Prenecháme priestor tým, ktorí čerpajú z emócie, aká už v minulosti dotlačila Európu na hranicu nebytia, za ktorou sa humanizmus, kultúra, vzdelanie, veda či aspoň elementárna viera vo fakty, a najmä ľudské práva stali slabosťou?
Vo voľbách 25. mája sa rozhoduje o európskom portréte. Maľujeme ho my. Bude v ňom zakódované posolstvo všetkých fašizmom nakazených, že sú pripravení prevziať Európu?
Nemajú síce plán, ale sú vyzbrojení heslami extrému. S obrúsenými hranami, aby sa aspoň podobali na demokratické strany, ale s nákazlivou podstatou, proti ktorej sa očkuje čoraz ťažšie.
Lebo vírus mutuje a nakazil aj politikov, ktorí kedysi kráčali po ceste demokracie.
Bude to rodinný portrét so Salvinim a Orbánom, na ktorom sa objíma Le Penová s Kollárom a hneď za nimi čaká na šancu Kotleba? Budú v tieni stáť politici, ktorí to vlastne cítili podobne, ale mali ešte nejaké zábrany a dnes už otvorene hovoria, že je lepší beznádejný populista ako liberál?
Európa nepotrebuje, aby ju rozobrali na márne kusy a zložili z nej Frankensteinovo monštrum. Ale strany, ktoré sa živia len strašením voliča, sa na nič iné nezmôžu.
Tvrdia, že chránia národ, kultúru, rodinu, vieru či identitu. Ale v konečnom dôsledku zmasakrujú princípy a inštitúcie, bez ktorých demokracia dlho neprežije.
Majú plán. Ale len pre seba. A ten zväčša neráta s budúcnosťou voliča.
