Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Muž s kozou briadkou vzal igelitové vrecko, medzi kolenami mal umelohmotný džbánik jasnej žltej farby a niečo si mrmlal. Obratným pohybom vylial tekutinu z vrecúška do džbánu. Privoňal, privrel oči a potom ma ponúkol.
Je to pasca? Napadlo mi. Znemožním sa? Alebo ma rovno nechá odviesť na popravisko, kde mi, keď nie hlavu, useknú ruku, ako sa to donedávna robievalo zhýralcom a zlodejom?
Prehltla som nasucho. Písal sa január 2002. Bola mi zima a nervy túžili po nejakom upokojujúcom preparáte. Mám ho na dosah. A predsa je to také riskantné.
„Ďakujem,“ poviem. „Ale v krajinách, kde velebia Alaha a vyznávajú islam, alkohol z úcty k vašim tradíciám a veľkému prorokovi Mohamedovi zásadne nepijem.“
Mudžahedín, jeden zo správcov a vládcov Čárikáru, mesta vzdialeného 70 kilometrov od afganskej metropoly Kábul, sa prvýkrát usmial. Skôr pobavene než vrelo.
Nechal ma štyri hodiny čakať v jeho sídle na rozhovor bez toho, aby mi jeho ľudia ukázali, kde je toaleta pre ženy, zato mi priniesli čaj a hromadu cukríkov.
Vzhľadom na absenciu toalety som sa čaju ani nedotkla. Vedúci mudžahedín to asi pochopil ako výzvu. A prišiel s igelitovým vreckom, aby ma vyskúšal.
