Prejudikovať rozhodnutie súdu nie je pekné, zvlášť v prípade takého závažného zločinu, ako je (objednaná) vražda.
No prípad Pavla Ruska je desivý aj vtedy, ak budeme ignorovať záľahy dôkazov a svedkov, ktorí sú zjavne ochotní dosvedčiť, že chcel dať zavraždiť Silviu Volzovú.

Je to takpovediac druhá (alebo skôr prvá) Gorila, mrazivo nám pripomína, v akých pomeroch žilo Slovensko na prelome milénií.
Že medzi elitami každý pozná niekoho, kto pozná tamtoho, sme si zvykli, ale že medzi tento typ kontaktov sa radili aj naozajstní hrdlorezi, to je pre slabšie povahy stále otrasná správa.
Niekto s odkazom na vraždu Jána Kuciaka namietne, že za dvadsať rokov sa v skutočnosti nezmenilo.
Tu treba povedať, že si ju neobjednal budúci minister a po druhé, objednávka nevzišla z prostredia, ktoré sa hrdilo ambíciou vyviesť z mečiarovského marazmu a izolácie.
Príbeh Pavla Ruska nech nám pripomína, akým hnojom bola živená slovenská demokracia. Zostáva dúfať, že z nej raz vyrastie niečo stráviteľné.