Autorka je režisérka
Bolo to v hlbokých osemdesiatych rokoch, keď som ako školáčka čupela pri kufri maminej sesternice Márie, ktorá sa práve balila na polročnú stáž na Kubu.
Kufor bol malý a letenka mala váhové obmedzenie týkajúce sa batožiny, takže Mária vyberala s rozmyslom. Brala si knihy, zásobu mydla aj acylpyrínu a na oblečenie veľa miesta nezostávalo.
Aj tak si však Mária pribalila bielu blúzku s ľudovou výšivkou. „Aspoň bude hneď vidno, že som naša, a nie ich,“ zasmiala sa tá modrooká blondína a odišla v ústrety režimu Fidela Castra.
V tých časoch sme vyšívané blúzky vídavali len na folklórnych slávnostiach a pri návštevách politikov spriatelených krajín, ktorých vítali krojované dievčatá chlebom a soľou. Boli sme tu za železnou oponou všetci len naši a dobre sme to vedeli.
Keď železná opona zmizla, dvadsať rokov nikomu ani nenapadlo obliecť si čokoľvek s ľudovým ornamentom. A potom sa to otočilo, s trendom bio a eko prišla aj vlna návratu ku koreňom, v ľuďoch sa rozhorel plameň lásky k národu a začalo sa folklórne peklo.
Srdcom Slovák, hlavou trkvas
V súbore som netancovala, kroje nezbieram, ale predsa len ma občas pri pohľade na tie všadeprítomné slovenské ornamenty niečo mýli. Áno, rozmanitosť slovenských ľudových vzorov je obrovská, ale až tak? Až tak veľmi?
