Príbeh, ktorý voliči na Slovensku začali písať prezidentskými voľbami, pokračuje: krajina volá po zmene.
A učí sa interpretovať výraz: progresívne.
Smer musí zabudnúť na svoju dominanciu a jeho výsledok bude mať stále trpkejšiu pachuť. Kopíruje úpadok Mečiarovej strany. Pomaly a agonicky.
Samozrejme, Robert Fico sa opäť pokúsi tvrdiť, že Smer vyhral voľby a prípadne s úškrnom dodá, že on nikde neodchádza. Ale predbežné (zatiaľ neoficiálne) výsledky vo voľbách do Európskeho parlamentu nebudú ničím iným, než jeho odchádzaním. Veľká časť voličov dala opäť najavo, že líder Smeru kráča iným smerom, než akým sa chcú uberať oni.
Krajina fašistom úplne nenaletela, ale extrémisti zacítili svoju šancu. A žiaľ časť voličov im túto šancu dala.
Je jasné, že ambície majú väčšie než Banskobystrická župa. Nestiahnu sa a frustrovaného voliča neprenechajú demokratickým stranám.
Dobýjajú sa do Európy, ktorú vlastne nechcú. Strašia migrantmi, ktorí sem nikdy neprišli a pravdepodobne už ani neprídu.
Lebo chcú rozbitú a znepriatelenú krajinu, s malou dušou a s mocným strachom.
Ale my tušíme, ako by dopadla prevaha extrémistov a populistov v Európskom parlamente. Brexit je autentická ukážka toho, že ich hlavnou agendou je chaos. Riešenia prenechávajú pre iné strany, na ktoré potom pre tieto riešenia útočia.
Niektorí si z volieb do Európskeho parlamentu urobili anketu. Možno o svojom voličskom potenciáli, ale hlavne o svojom egu. Hľadali únikový východ pre prípad, že by vo voľbách zlyhali: voliči nás chcú mať doma, preto nás do Bruselu neposlali. Kampaň vždy veľa unesie. Zároveň práve tento prístup voliča znechucuje. Lebo necíti, že ide o veľa, veď pre politika je to len nejaká anketa.
Na naše najvážnejšie problémy ako klimatická kríza, chudoba, priepasti medzi regiónmi, existujú len spoločné európske riešenia. Ale o také extrémisti nestoja.
