Autor je nezaradený poslanec parlamentu a bývalý minister kultúry SR
Ministerka kultúry Laššáková opäť čelí výzve nemalej časti kultúrnej obce, aby odstúpila z funkcie. Kým prvá takáto iniciatíva reagovala na jej vyjadrenia o financovaní mimovládnych organizácií, tá súčasná je už reakciou na konkrétne kroky.
Ide predovšetkým o rozhodnutie nepodporiť kultúrne projekty určitého zamerania, a to napriek tomu, že ministerkou zriadená komisia jej odporučila šesť z nich podporiť. Ministerka však neakceptovala ani jeden.
Preto je možné tvrdiť, že ministerka kultúry odmietla paušálne určitý typ kultúrnej aktivity ako nehodný podpory.
Išlo pritom o žiadosti, ktoré legitímne reagovali na výzvu ministerstva podporiť vo svojom dotačnom programe aj kultúrne aktivity so zameraním na integráciu do spoločnosti, prevenciu a elimináciu všetkých foriem násilia, diskriminácie a na podporu výchovy k tolerancii.
Vzrušená diskusia, ktorá nastala, sa zamerala predovšetkým na otázku, či majú byť podporované kultúrne aktivity s tematikou LGBTI. Mimochodom, práve v rámci tejto diskusie mnohí ukázali svoju netoleranciu a tým aj nechcene potvrdili opodstatnenosť kultúrnych projektov, ktoré majú ambíciu lámať predsudky k rôznym druhom inakosti.
Veď práve kultúre a umeniu je najvlastnejšie ukazovať nám svet aj z iného pohľadu, než na aký sme zvyknutí.
Zásah moci do kultúry
Pre mňa však nie je najpodstatnejšie, aký typ kultúry ministerka škrtla. Podstatný je samotný zásah z pozície moci a spôsob, akým bol urobený. Pretože po rokoch bol porušený princíp, že do štátnej podpory kultúry sa nemajú miešať subjektívne preferencie politikov, prípadne ich stranícke záujmy.
