Ponosy, že celý proces predstavovania špicenkandidátov je asi taká zábava ako domová schôdza, vieme vypočuť (aj keď by sme to nepodpísali).
Tri zistenia, ktoré voľby ukázali o Európe Čítajte Chabá tradícia – od roku 2014 – pritiahla len málo zrakov k pódiam, kde nominanti jednotlivých politických rodín súťažili so svojimi predstavami pre EÚ.
Nuž, takéto politické divadlo predpokladá plnokrvnú európsku verejnosť, ktorá – napríklad – číta spoločnú tlač.
Lenže európske publikum aj počas eurovolieb sleduje prednostne (výlučne) domáce politické drámy. A aj európske témy k nemu prenikajú cez národných politikov.
To však neznamená nutne stavanie colníc ako koncovka. Len európska politická verejnosť sa tvorí trochu inak. A najmä, pomalšie.
Vzniká, keď škodoradostne sledujeme brexit, keď v napätí prihliadame bitke lepenovcov s macronovcami, keď si zapíšeme, že Kurzov recept na vládu s krajnou pravicou (rakúski slobodní) nie je liek, ale jed.
Nazeraním do cudzích hrncov – kto čo varí – sa postupne stávame tými bájnymi euroobčanmi. Trpezlivosť.
