Andrej Babiš síce ešte nevstúpil do nápravnovýchovného zariadenia, ale do dejín politického marketingu už azda aj áno.

Spôsob, akým reaguje na dotačnú kauzu Agrofertu, totiž v demokratickej krajine bez hlbokej spoločenskej neurózy (teda na rozdiel od Poľska, Izraelu či Maďarska) s prehľadom prekračuje hranicu, kde sa končí inovácia a začína sa revolúcia.
Zvlášť to platí, ak uvážime, že táto taktika je úspešná.
Nie je novinkou, že premiérom sa nechce odstupovať. Ani to, že svoje kauzy považujú za malicherné, bezvýznamné alebo rovno vymyslené. Nikoho neprekvapí, keď banalizujú masové protesty a vyrátajú, že na námestí bolo len 1,52 percenta voličov, takže je to malicherná patália.
Mali sme všelijakých majstrov kľučkovania či vyhnívania, Babiš však remeslo politického prežívania dotiahol do dokonalosti použitím tej úplne najprostejšej zbrane: bohorovnej drzosti.