Autor vyučuje politickú teóriu na Claremont McKenna College v Kalifornii
Čínska cesta k otvorenej spoločnosti sa skončila, keď armada zmasakrovala najmenej stovky, ak nie tisíce pokojných demonštrantov na Námestí nebeského pokoja v Pekingu 3. - 4.júna 1989.
Zásah nechal na vládnucej komunistickej strane nezmazateľnú škvrnu, ktorú sa nadarmo režim snaží premazať ohýbaním histórie a potláčaním spoločenskej pamäti.
Po troch dekádach od tohto rozhodnutia sú dôsledky masakra ešte zjavnejšie. Ak sa dnes obzrieme, uvedomíme si, že táto tragédia definitívne zmenila beh čínskej histórie, keď uzavrela možnosť prechodu k liberálnejšiemu a demokratickejšiemu politickému poriadku.
Námestie nebeského pokoja sa pred 30 rokmi premenilo na peklo Čítajte Čína mala na výber
Treba si pripomenúť, že ešte dekádu pred masakrom bolo cítiť v ovzduší nádej na zmenu. Čína mala na výber.
Buď sa mohla navrátiť k ortodoxnému stalinizmu - no nie k maoizmu -, to bol model vládnuci v 50. rokoch a túto cestu si priali režimoví konzervatívci. Alebo si mohla osvojiť postupné reformy, ktoré by zavádzali trhovú ekonomiku, vládu práva a otvorenejšie politické postupy, čo si priali umiernení liberáli. Ale mohla tiež nasledovať neoautoritársky model modernizácie ekonomiky pod vládou jednej strany, čo sa dialo na Taiwane a v Južnej Kórei, advokátom tejto cesty bol dlho Teng Siao-pching.
Tieto tri smery – konzervatívny, reformný a neoautoritársky modernizačný – boli pred útokom tankov a jednotiek vyvážené.
No masaker, pád Berlínskeho múru (bez zjavnej súvislosti) a konečný pád Sovietskeho zväzu v decembri 1991 to zmenili: zostala len neoautoritárska možnosť. Politické čistky po masakri zdecimovali liberálov a konzervatívci sa stiahli demoralizovaní ústupom komunizmu – títo viac neposkytovali stratégiu prežitia.
