Autor je historik a publicista, pôsobí v Londýne
Spoločnosťou sa po piatich rokoch prehnala ďalšia smršť výročí, ku ktorým treba napísať ďalšiu dumku o dlhodobom význame masakry na pekinskom Námestí nebeského pokoja 4. júna 1989. Čo k nej však možno dodať po tridsiatich rokoch?
V komunistickej časti Európy sa v roku 1989 už rozbehli veľké zmeny. Keď reformný sovietsky vodca Michail Gorbačov navštívil Peking po tom, ako koncom apríla študenti obsadili námestie, iste si pomyslel, že v Číne sa chystá niečo podobné. Možno sa aj chystalo, ale bolo to násilne prerušené – a už sa to nespamätalo.
V tom čase si však ľudia mysleli niečo iné. Na tom námestí zabili stovky, možno tisícky študentov – ich telá vojaci spálili v obrovskej vatre priamo na námestí, takže ich presný počet sa nikdy nedozvieme.
Komunista za slobodu
Stovky či tisícky ľudí zomreli inde, pretože podobné protesty potlačili v každom väčšom čínskom meste. A všetci sme si vraveli: na toto sa nikdy nezabudne.
Tí študenti neboli kontrarevolucionári. Ich hrdina, človek, ktorého smrť si uctievali obsadením námestia, sa volal Chu Jao-pang – celoživotný komunista, veterán Dlhého pochodu, ktorý bol jednoducho presvedčený, že po štyridsiatich rokoch od nastolenia komunistickej vlády nastal čas povoliť skrutky režimu.
