Andrej Babiš je pozoruhodným produktom československého kultúrneho aj nekultúrneho dedičstva.
O Babišovi a ŠtB rozhodujú bývalí poslanci Smeru, ktorý údajne sponzoroval Čítajte Hľa, veselo rozvíja normalizačné postoje k občianskej spoločnosti, keď demonštrantov najprv označí za „máničky“, ktoré sa chodia vlniť na koncert, potom splieta teórie o zahraničnom sprisahaní a napokon utrúsi, že s demonštrantmi nemá zmysel vyjednávať (to sa hovorí o teroristoch, o stotisícovej manifestácii sme v demokracii také ešte nepočuli).
Rodák sa zjavne snaží prepojiť tradíciu veľkopodnikateľa Baťu – s ním sa v začiatkoch porovnával – s husákovským spoločenským ovzduším. Pričom rozhodne netrpí baťovským humanizmom.
O tom svedčia nielen podmienky v jeho podnikoch (dosvedčila Saša Uhlová) či spôsob, akým použil vlastnú rodinu na krytie svojho gigantického konfliktu záujmov.
Verí, že napokon si zaobstará aj to dobré meno – čiže vymaže eštebácku prezývku Bureš - a prinúti aj kritikov, aby ho rešpektovali.
Doma nemá páru, no narazil na pravidlá EÚ. Ak ho tie nezadržia, Visegrád môže ísť do hája.
