Autor je politológ, venuje sa histórii slovenského politického myslenia
Dejiny slovenského emancipačného hnutia sú okrem iného príbehom o agilných kňazoch a duchovných, ktorí v časoch najtvrdšieho politického a národnostného útlaku živili "slovenskú myšlienku" a aktívne sa v prospech nej angažovali.
Konfesijne podfarbený charakter nášho národotvorného pohybu bol prirodzeným výsledkom vidieckeho charakteru našej spoločnosti v 19. storočí a temer úplnej absencie slovensky cítiacej inteligencie.
Výsledkom tejto špecifickej historickej situácie bolo, že sa rodiaci slovenský nacionalizmus formoval ako hnutie, v ktorom sa otázka národného oslobodenia spontánne spájala s programom insitného, konfesijne podmieneného konzervativizmu.
Ako v tejto súvislosti trefne poznamenáva významný slovenský politik a československý premiér z čias 1. ČSR Milan Hodža, "naše národovectvo sa často opieralo o dogmatizmus a formalizmus týchto dvoch cirkví (rímskokatolícka a evanjelická, pozn. autora)".
Ako ďalej Hodža poznamenáva, ich vzájomným putom bol najmä odpor proti dobovému západnému racionalizmu, čo Štúr šikovne využil pri hľadaní podpory pre svoj národotvorný program "V boji proti racionalizmu hľadal a nachodil Štúr ideový most k valnej čiastke katolíckeho duchovenstva, ktorého ani nesmel a ani nemohol postrádať pri svojom diele".
Keď sa však ciele slovenského emancipačného pohybu dostali do konfliktu so záujmami a cieľmi týchto dvoch cirkví, zostalo národovectvo, ako uvádza Hodža, bez opory.
Absentujúci občiansky pilier bol tak dlhodobo slabým miestom našich emancipačných snažení.
Hlas mladých liberálov
Koncom 19. storočia sa však začala situácia radikálne meniť. Najmä v Prahe sa študujúca slovenská mládež odklonila od vytýčeného programu slovenských národovcov a pod vplyvom T. G. Masaryka zahrnula do politických cieľov slovenského emancipačného hnutia aj liberálne orientované tézy.
Schyľovalo sa tak ku konfliktu, ktorý na dlhý čas charakterizoval slovenský politický život.
