Bola som práve týždenníčka a smradľavou špongiou som umývala tabuľu. Keď som na jej zelenej ploche zanechala pár svetlých šmúh, ruky mi páchli a zostal mi na nich jemný kriedový povlak. Nešla som si ich však spôsobne umyť mydlom. Namiesto toho som si sadla na svoje miesto a začala provokovať spolužiaka zo štvrtej lavice pri okne.
Mala som jedenásť či dvanásť rokov a bola som dievča z dobrej rodiny. Triedna hviezdička, populárne, trochu namyslené dieťa a so spolužiakom nás spájal veľmi „vyvážený“ vzťah. Ja som nemala rada jeho, on nemal rád mňa. Vzájomne sme si robili zle.
„Prestaň, lebo ti poviem niečo, čo sa ti nebude páčiť,“ varoval ma, keď som do neho zapárala. Neprestala som a jeho varovanie som ani náhodou nebrala vážne.
Čakala som, že spolužiak mi moju drzosť vráti akurát tak rovnakými urážkami, aké som pred chvíľou adresovala ja jemu.
Každé tajomstvo sa raz zrúti
On však s chladnou tvárou vyslovil meno, ktoré som dovtedy nikdy nepočula. „Kto to má akože byť?“ pýtala som sa sebavedomo. „Tvoj ujo,“ vyslovil s víťazoslávnym úškrnom a potom mi podrobne vyrozprával to, čo som o svojej rodine netušila.
Prestávka vrcholila, všade bol hurhaj a okolo mňa spolužiaci. Do nosa mi čoraz intenzívnejšie udieral špongiový pach z rúk a miešal sa s vôňou práve ošúpanej mandarínky.
Takto som sa dozvedela, že moja mama nie je tak celkom jedináčik a že ulicami nášho malého mesta deň čo deň chodieva aj nemanželský syn môjho dedka. Môj ujo. Ujo, ktorý je o rok mladší ako ja a zhodou okolností nový kamarát chalana zo štvrtej lavice.