Andrej Kiska nie je mimo, keď nám nechce jasne povedať, kde na ideovom spektre sa so svojou stranou nachádza.
Ľahko by mohol zvolať – ako Richard Sulík pred časom –, že tamtí progresívci sú naľavo, za viac štátu a on tiahne po ekonomickej linke doprava. A že v kultúrno-etických otázkach si podrží status quo, čím by hneď mrkol na Matoviča s Hlinom.
K takýmto vyjadreniam ho aj skôr či neskôr - vyzerá to, že skôr - dotlačia novinári aj politická konkurencia.
S hláškou, že jeho názory sú predsa známe, si dlho nevystačí. Čo si o tej či onej téme Kiska myslí, ešte neznamená, že taká bude aj jeho strana.
Keď pohľadáme a zatlačíme, čosi ako obrysy na pravo-ľavom a konzervatívno-liberálnom spektre vypozorujeme. Kiska ich teraz náročky rozostruje a podceňuje, keďže motívom jeho strany nie je obmena ideologická. Ale personálno-systémová.
Pričom si pomáha teóriou o generačnej výmene, o nástupe tých, ktorých rodičia štrngali na námestiach, do politického života.
Voličom ponúkol vejár tém, aké inak nájdu aj u PS - Spolu, v OĽaNO, SaS či v KDH. Kiska sa s touto zameniteľnosťou vyrovnal tým, že ponúkol, nech si volič vyberá, ako si zvyčajne vyberá – na základe osobnej sympatie, no s vedomím, že volí zmenu.
