Pred každou rannou poradou si zatancujú maorský bojový tanec haka, ako to robí ragbyový tím Nového Zélandu. „Predpokladám, že pritom poskakujú po súperovi, v našom prípade po fotografiách členov vlády, osobitne mojej, navzájom sa povzbudzujú a možno aj vypisujú špeciálne odmeny za najväčšie klamstvo alebo najhrubší útok,“ takto si „odľahčene“ predstavoval Robert Fico porady denníka SME v roku 2014.
Jeho názor, či už oficiálny, alebo svojsky „odľahčený“ od dôstojnosti, na nezávislé médiá sa viac-menej nemení.
Aj keď si nepredstavujú priamo postoj zápasníka s vyplazeným jazykom a revom šelmy, politici prichytení pri zneužívaní moci, korupcii alebo šírení bludov majú často predstavu, že kritický článok je nevyhnutne koordinovaným a hlavne neopodstatneným útokom. Nech sa už objaví v akomkoľvek médiu.
Neverili SME
Tento text je súčasťou série Ako to robíme v SME, ktorá vznikla pri príležitosti uvedenia dokumentu Neverili SME. Dokument si môžete pozrieť zadarmo.
Najčastejšie považujú za objektívne médium, ktoré o nich len „informuje“: koho prijali, komu potriasli rukou a hlavne, čo v daný deň národu povedali. A to aj vtedy, ak ich odkazy duneli od prázdnoty, kvapkali od nenávisti alebo nedávali zmysel. Lebo považujú novinára za živý mikrofón.
Dokonca aj politici, ktorí chápu princíp fungovania slobodných médií a ich povestné padni komu padni, majú tendenciu vnímať článok ako neprajníkmi organizovanú akciu, ak sa práve oni stanú objektom kritiky. Niekto si to objednal.
Mohli si to odpustiť, veď to bola v porovnaní s prešľapmi iných úplná banalita. Prečo sa s nimi neradili ako ten článok napísať? Veď oni vždy stáli na tej „správnej strane“. Lenže pre mnohé redakcie tá „správna strana“ je verejný záujem a záujem čitateľa.
Občas aj bežní čitatelia majú predstavu, že v redakciách existujú zoznamy pretláčaných tém, tajná agenda, všetko kontrolujúca šéfredaktorka, zväčša na základe preferencií majiteľa.
Nemáme chránencov, popravčiu čatu, listinu ľudí na odstrel, rebríček popularity, a dokonca ani len majiteľov, keď sa snažíme vyrozprávať príbehy.
A ak sa niekedy pomýlime, ak niečo prepálime, niečo si nevšimneme, pracujeme s nepresným číslom, použijeme nesprávne slovo, nemáme vyjadrenie všetkých strán, nie je to organizované a zákerné konanie. Nebolo to tak dohodnuté na raňajšej porade.
Je to väčšinou skrat, zle vyhodnotená situácia, zlyhanie konkrétneho novinára. Chyba, ktorá sa občas stane, aj napriek našej najlepšej snahe. Ak si ju uvedomíme, tak ju napravíme.
Čitateľ je pripravený krvácať v zákopoch diskusných príspevkov za Sulíka, Kotlebu, Harabina, za Matoviča, a dokonca občas aj za Fica. Niektorí nerozlišujú medzi reportážou, správou a komentárom. V správe hľadajú názor autora a v komentári ich názor komentátora rozruší, veď autor mal byť objektívny. Je to preto, že nevysvetľujeme dostatočne, kto sme, čo robíme a ako niektoré témy spracúvame?
Keď rozprávame príbehy, tak zdroje, ľudí o ktorých píšeme, posúvame do verejného priestoru, do svetla čitateľskej pozornosti. Zároveň chceme byť opatrní v tom, kedy a v akej forme sa tam tlačíme my sami.
Lebo ten priestor našim egám nepatrí. Do akej miery a čo vysvetľovať čitateľovi o našej práci ostáva večnou dilemou. Najmä ak je rodina čitateľov taká rôznorodá.
Navyše, žiaľ, sú redakcie, kde sa paranoidná predstava čitateľa prelieva do skutočnosti. V skutočnosti pravidlá nezávislého novinárstva neunesú mnoho deformácií a modifikácií. Je to ako s demokraciou: deviácie jej základných hodnôt sa ľahko stanú autokraciou. A tak sa aj z niektorých novinárov stávajú štatisti, hovorcovia v utajení, agenti, prepisovači, sekretári, PR manažéri.
Preto sme sa tentoraz rozhodli opäť raz vysvetliť, čo z nás robí novinárov a čo už z ľudí novinárov nerobí.
