Autor je politológ a publicista
Poľsko je bezpochyby najvýznamnejším štátom strednej Európy. Je najväčšie i najľudnatejšie, všetky ostatné krajiny Visegrádskej skupiny nedajú dohromady jeho počet obyvateľov.
Varšava preto v rámci V4 zvyčajne hrá sama za seba. Krásne sa to zračí aj v čerstvo dohodnutej americkej garnizóne na území nášho severného suseda.
Poľská geopolitika drží permanentne líniu odrážajúcu veľa historických stereotypov a záťaží. Tak ako je to atribútom celého regiónu. Hoci je evidentné, že niektorí (vrátane bruselských funkcionárov) si nie sú schopní túto jednoduchú pravdu ujasniť.
Nedávno som v televízii sledoval niekdajšieho šéfa českej vlády federálnej ČSFR a bývalého predsedu českého Senátu Petra Pitharta. Politický dôchodca spomínal na porevolučné časy a dosť ma vyľakal svojou naivitou.
Známy chartista sa rozhodol podeliť o to, ako ho po roztopení „ľadového koberca komunizmu" prekvapilo, že sa Poľsko s Maďarskom vracajú k domácim dejinným vzorom. Ako sa ich politika vracia k vlastným koreňom vrátane (vystupňovaného) národovectva.
Je to svojím spôsobom až neprofesionálna mienka. Čarom nechceného vysvetľujúca aj veľa z dejov neblahých 90. rokov v Česku alebo na Slovensku. Veď aj verejný život oboch krajín mnohými ponovembrovými rysmi odkazuje na časy pred víťazným februárom.
Poľsko bolo vždy nacionálne
Venujme sa však najvýznamnejšej stredoeurópskej krajine, Poľsku, ku ktorého charakteristickým črtám patrí odjakživa nacionalizmus či „panské“ fanfarónstvo. Povestné sebapreceňovanie a zároveň až manifestačná sebaľútosť.
