Autor je poľský spisovateľ a publicista
V prvej republike vládli pohraničné kniežatá, o ktorých by sme dnes iste povedali, že sú to oligarchovia. Ak skonštatujeme, že tieto kniežatá, podobne ako oligarchovia, stáli nad zákonom, nepovieme nič: v Sarmatskej republike zákon veľa neznamenal, verdiktmi súdov si vypchávali plášte aj nevýznamní šľachtici, no a na dnešnej Ukrajine je zákon rovnako irelevantný.
Aj obyčajní ľudia využívajú iné ako oficiálne cestičky, najmä tie neformálne, vedľajšie. Po chodníkoch sa nechodí, čaká na nich množstvo nepredvídateľných nástrah, ktoré tam prichystali úradníci a štátna moc. Treba ísť krížom cez trávnik, chodníčkom vyšliapaným mimo oficiálnych trás, kde striehnu úradníci a natŕčajú ruky.
Toto sa na Ukrajine, našťastie, začína pomaly meniť, no rola oligarchov v politickom systéme sa nemení.
Ako Kolomojského rytier nad kráľom zvíťazil
Jeden z nich práve postavil svojho pešiaka, komika Volodymyra Zelenského do prezidentského úradu. Hovoríme o Ihorovi Kolomojskom, ktorý sa už aj predtým správal ako typické pohraničné knieža. Keď sa vo východnej Ukrajine začalo antikyjevské povstanie podporované Ruskom a objavila sa hrozba, že hybridná invázia sa rozšíri aj na iné časti Ukrajiny, Kolomojskyj nečakal na Kyjev - vedel, že nie je na čo.
Štát existoval iba teoreticky, v skutočnosti to bol iba patchwork, kompozícia skutočnosti podriadená jednému alebo druhému oligarchovi, s malými domíniami, v ktorých sa mohla presadzovať centrálna moc. V zásade to vyzeralo podobne ako svet v stredovekej rozdrobenej feudálnej Európe, kde nominálny vladár kráľovstva súperil o každý kúsok moci s feudálmi.
Kolomojskyj, jeden z pánov pohraničia - teda povedzme, niekto ako Jarema Wiśniowiecki počas Chmeľnického povstania alebo gróf Odo na hraniciach Svätej rímskej ríše nemeckého národa – zobral veci do svojich rúk a Dnepropetrovsk, ktorý ovládal, si ubránil sám.
Jeho ľudia (Kolomojskyj mal, pravdaže, ako skutočné knieža na pohraničí, malú súkromnú armádu) vyvážali potenciálnych separatistov do lesa, kde sa im, povedané eufemisticky, prihodili zlé veci. A keď už bola bezprostredná hrozba zažehnaná, vyzbrojil svoje jednotky a poslal ich na front.
Práve vďaka aktivite Kolomojského Putin neobsadil Dnepropetrovsk, ktorý v rámci dekomunizácie nedávno premenovali na Dnipro. A Kolomojskyj sa stal jedným z najväčších Putinových nepriateľov.
Keď Rusko obsadilo Krym a starí krymskí Ukrajinci už ako novopečení Rusi premýšľali, či aj ďalej musia platiť pôžičky, ktoré si zobrali v PrivatBanke patriacej Kolomojskému, Putin ich so širokým úsmevom počas každoročného „telemosta s národom“ od tejto povinnosti oslobodil.
To, samozrejme, statočného obrancu ukrajinského pohraničia stálo značnú časť majetku.
Zvyšok stratil vo vnútornej vojne oligarchov na Ukrajine. Hajtmanskú bulavu získal jeho kolega, oligarcha Petro Porošenko. V porovnaní s inými oligarchami sa javil vyvážený a sympatický – majetok získal na sladkostiach, čo mu dodávalo chutný imidž ukrajinského Willyho Wonka.
Začalo sa to ako v starých mafiánskych filmoch. Napokon, spravovanie moci mafiou, ktorá ochraňuje tých, čo platia tribút, a bije tých, čo neplatia, sa v podstate nelíši od nastavenia feudálnych vrchnostenských alebo oligarchických štátov ako Ukrajina.
